A

 

albedo - schopnosť zemského povrchu alebo oblakov odrážať dopadajúce slnečné žiarenie.  Pomer žiarenia R, odrážaného vo všetkých smeroch od jednotky povrchu, k hodnote žiarenia S, dopadajúceho na túto jednotku povrchu, sa volá "albedo" povrchu. Hodnota A = R/S udáva, aká časť dopadajúceho žiarenia sa od povrchu zeme odráža. Albedo zemského povrchu závisí od druhu pôdy, jej farby a drsnosti, od prítomnosti rastlinnej alebo snehovej pokrývky. Mokrá pôda odráža menej ako suchá. Čerstvo napadaný sneh odráža 75 až 85 % dopadajúceho žiarenia. Oblaky odrážajú asi 78 % slnečného žiarenia.

 

Albedo rôznych povrchov:

čerstvý sneh:                   70 - 95 %

starý sneh:                      42 - 70 %

firnový špinavý sneh:       18 - 50 %

piesok:                           29 - 35 %

mokrá tráva                    22 %

hlinitá pôda:                    20 %

lúčne rastlinstvo:             18 - 30 %

ihličnatý les:                    6 - 19 %

čierna zem:                     5 - 12 %

 

K najväčším zmenám albeda prichádza pri vodnej hladine. Pri vysokej polohe slnka nad obzorom je albedo najmenšie (okolo 5 %) a schopnosť pohlcovania je najväčšia, pri nízkej polohe je tomu naopak. Prístroj na meranie albeda sa volá albedometer.

       

anemograf - univerzálny anemograf je prístroj, ktorý meria a registruje v dvadsaťštyrihodinovom zázname smer vetra, dráhu vetra a okamžitú rýchlosť vetra (nárazy vetra). Skladá sa z meracej hlavice, registračnej a indikačnej časti prístroja a z montážneho i prevádzkového príslušenstva. Meracia hlavica sa skladá  sa z odberových trubíc celkového a statického tlaku (rýchlostná trubica) na meranie okamžitej rýchlosti vetra diferenčnou manometrickou metódou, ďalej z veternej smerovky, ktorá stále udržuje rýchlostnú trubicu rovnobežne so smerom prúdenia vzduchu a z Robinsonovho miskového kríža. Veľmi citlivá veterná smerovka je vyrobená z ľahkých kovov. Jej pohyby sa prenášajú na registračnú časť ktorá udáva smer vetra. Robinsonov kríž na meranie dráhy vetra je trojmiskový, z ľahkého kovu s malou zotrvačnosťou. Misky sú orientované v jednom smere otáčania, takže vetrom, ktorý pôsobí na dutú stranu misiek väčším tlakom ako na stranu vypuklú sa kríž roztočí. Meracia hlavica je pripevnená na montážnej rúre, ktorou prechádza k registračnému prístroju potrebné tlakové potrubie a predlžovacie tiahla. Celá meracia časť je uložená v puzdre, ktoré ju chráni pred poveternostnými vplyvmi. 

 

                 

                                                  Obr. 1 Anemograf

                             

V registračnej časti prístroja sa pôsobenie vetra na meraciu časť anemografu prenáša celým komplexom prevodov na perá, ktorých pohyb sa zaznamenáva na pásku navinutú na valec, ktorý poháňa hodinový stroj. Horná dvojica pier zapisuje smer vetra, stredné pero dráhu vetra a spodné pero okamžitú rýchlosť vetra (nárazy).  Indikačná časť je podobná ako pri anemoindikátore a dovoľuje zisťovať okamžitý smer a rýchlosť vetra.

 

anemometer (anemoindikátor) - prístroj na meranie rýchlosti a smeru vetra. Inštaluje sa na sklopný oceľový stožiar, na ktorom je bleskozvod. Rýchlostným zariadením je malý trojmiskový kríž, ktorý sa vetrom roztáča. Na hriadeli miskového kríža je upevnený magnet, otáčaním ktorého sa v pevnom statorovom vinutí v prístroji indikuje elektrický prúd. Vzniknuté napätie sa po usmernení stykovým usmerňovačom meria voltmetrom, ktorého stupnica je číslovaná priamo v metroch za sekundu. Meranie smeru vetra sa umožní tým. že veterná smerovka. ktorá je napojená na prúd indukovaný miskovým krížom otáča pohyblivým kontaktom. Po zapnutí prepínača na smer vetra, ktorý práve ukazuje smerovka, vychýli sa  ručička ukazovateľa umožňujúca odčítanie rýchlosti vetra. Voltmeter a prepínač sú umiestnené v skrinke indikačného  prístroja. ktorá sa inštaluje v miestnosti vo vzdialenosti  až 50 m od hlavice.

 

aneroid - tlakomer (barometer), ktorý meria zmeny tlaku vzduchu.

 

anticyklóna - pozri tlaková výš

 

atmosféra - atmosféra je plynný obal, ktorý siaha od zemského povrchu do výšky niekoľko desiatok tisíc kilometrov (príloha č.1). Je tvorený zmesou rôznych plynov vrátane vodnej pary, pevných a tekutých častíc. Percentuálne zastúpenie väčšiny plynov sa do výšky približne 100 km nemení. Výnimku tvorí oxid uhličitý, ktorého množstvo sa mení v závislosti v čase (vo dne je ho menej než v noci, v zime viac než v lete) a mieste (na súši je ho viac než nad morom). Ozón sa mení v závislosti od výšky (maximum koncentrácie dosahuje vo výške 22 km. Vodná para je sústredená vo výške do 10 km.

 

Tabuľka zloženia vzduchovej zmesi v objemových percentách:

Plyn                                  % objemu

Dusík (N2)                          78,084

Kyslík (O2)                         20,9476      

Argón (Ar)                         0,934

Oxid uhličitý (CO2)            0,0314

ostatné plyny                    stopy až 0,001818

 

Charakteristickým znakom atmosféry je pokles tlaku s výškou podľa barometrického zákona.

Podľa priebehu teploty vzduchu s výškou rozpoznávame troposféru, stratosféru, mezosféru, termosféru a exosféru (príloha č.2). Troposféra tvorí spodnú časť atmosféry Zeme a teplota vzduchu tu s výškou klesá v priemere 0,65 °C na 100 m. Nachádza sa tu takmer všetka voda v atmosfére, preto tu vzniká oblačnosť a atmosférické zrážky. Troposféra je oblasťou neustáleho vertikálneho premiešavania vzduchu. Rýchlosť prúdenia s výškou rastie a maximum dosahuje v blízkosti tropopauzy. Troposféra siaha nad rovníkom do výšky 16-18 km, nad pólmi 7 - 9 km. V stredných zemepisných šírkach je priemerná výška troposféry okolo 11 km. Tlak vzduchu sa mení v závislosti od ročnej doby (v zime je nižší než v lete) a na poveternostnej situácii (v tlakových nížach býva tlak nižší než v tlakových výšach).

            

atmosférické zrážky sú produkty kondenzácie vodnej pary v ovzduší dopadajúce na zemský povrch, ide teda o vodu v kvapalnom (dážď, mrholenie) alebo tuhom skupenstve (sneženie, snehové krúpky, snehové zrná a pod.). Ku vzniku atmosférických zrážok je v miernych a vyšších zemepisných šírkach nevyhnutná prítomnosť ľadových častíc v oblakoch. Každá dažďová kvapka je teda roztopeným kúskom ľadu. Poznáme aj usadené zrážky, medzi ktoré patrí rosa, inovať, osuheľ, námraza. Zrážky zachytené zrážkomerom sa merajú denne pri rannom pozorovacom termíne o 7. hodine (celkový denný úhrn zrážok sa meria od 7. do 7. hodiny nasledujúceho dňa). Na niektorých vybraných staniciach sa vyžaduje meranie zrážok aj v iných termínoch. 1 mm zrážok zodpovedá 1 litru vody na plochu 1 m2.

Atmosférické zrážky sa vyznačujú veľkou časovou a priestorovou premenlivosťou a značnou závislosťou od nadmorskej výšky a orientácii terénu (oblasti) k prevládajúcemu prúdeniu. 

 

Priemerné mesačné úhrny atmosférických  zrážok v mm na vybraných miestach na území Slovenska (1961-1990)

stanica                                 I          II         III         IV        V        VI        VII      VIII        IX         X        XI        XII         rok

Bratislava, letisko             43        43        37         35       56        66        54         62         40        37        54         50          577

Hurbanovo                        34        34        27         39       56        61        51         58         39        32        54         40          525

Galanta                               33        31        27         35       50        57        45         57         38        36        50         37          496  

Liptovský Hrádok            36        31        32         45        76       90         79         73        60        52         56        48          676

Sliač                                    44        44        42         48        65       86         68         71        58        49         68        58          701

Oravská Lesná                  80        65        63         72      107     123       129       114        91        74         83        95        1096 

Štrbské Pleso                    61        57        58         69       101     114      117         97        75        61         75        77          962

Skalnaté Pleso                  58        56        66         82       132     188      192        163      110        84         78       70        1279 

Košice                               28         27        32        42         72       84        84          74        53        43         48        35          622

Moldava nad Bodvou     31        31        34         48         76       91       78          72         51        41        51        39          643

 

Zdroj: archív Slovenského hydrometeorologického ústavu

Údaje majú ilustratívny charakter, autorizované a overené informácie môže poskytnúť výhradne  Slovenský hydrometeorologický ústav.

 

 

                                                                                  B

 

Beaufortova anemomometrická stupnica slúži pre odhad sily (rýchlosti) vetra bez požitia prístrojov, t.j. podľa účinkov vetra na rôzne predmety.. Je pomenovaná podľa kontraadmirála britského námorníctva sir Francisa Beauoforta  Rozlišujeme tieto rýchlosti:

·         0 a menej ako1 km/h - bezvetrie: dym vystupuje kolmo hore.

·         1-5 km/h - vánok: smer vetra sa dá rozpoznať podľa pohybu dymu, vietor však neúčinkuje na veternú smerovku

·         6-11 km/h - slabý vietor: vietor cítiť na tvári, stromy listov šelestia.

·         12-19 km/h - mierny vietor: listy stromov a vetvičky sú v trvalom pohybe, vietor napína zástavky.

·         20-28 km/h - dosť čerstvý vietor: vietor dvíha prach a kúsky papierov, pohybuje slabšími konármi.

·         29-38 km/h - čerstvý vietor: listnaté kry sa začínajú hýbať, na stojatých vodách sa tvoria menšie vlnky so spenenými hrebeňmi.

·         39-49 km/h - silný vietor: vietor pohybuje silnejšími konármi, telegrafné drôty svištia, používanie dáždnikov sa stáva namáhavým.

·         50-61 km/h  - prudký vietor: vietor pohybuje celými stromami, chôdza proti vetru je namáhavá.

·         62-74 km/h -  búrlivý vietor: vietor láme vetvy, chôdza proti vetru je normálne nemožná.

·         75 až 88 km/h - víchrica: vietor spôsobuje menšie škody na stavbách, strháva komíny, škridlice a bridlice zo striech.

·         89-102 km/h - silná víchrica; vyvracia stromy, prináša škody bydliskám.

·         103-117 km/h - mohutná víchrica: spôsobuje rozsiahle spustošenie.

·         Viac ako 117 km/h -  orkán: má ničivé účinky.

 

 

blesk je viditeľný svetelný jav, ktorý je sprevádzaný náhlym elektrickým výbojom.  Najčastejšie pozorujeme tzv. čiarové blesky. Je to obrovská iskra, niekedy je pomerne rozvetvená, ktorej dĺžka sa pohybuje okolo dvoch až troch kilometrov, v jednotlivých prípadoch však môže prevyšovať aj 20 kilometrov. Tento výboj trvá iba zlomok sekundy. Ďalej rozoznávame tzv. plošný blesk, ktorý môžeme pozorovať len vnútri oblaku. Je viditeľný väčšinou pri blízkych búrkach.

Blesk vzniká medzi centrami elektrického náboja opačnej polarity. K výboju prichádza buď medzi kladným a záporným centrom vo vnútri oblaku, alebo medzi oblakom a zemou. K výboju môže prísť aj medzi centrami náboja dvoch blízkych oblakov (medzioblačný výboj), resp. medzi oblakom a voľnou atmosférou.

Výboj blesku sa skladá z niekoľkých fáz. V prípade výboja medzi oblakom a zemou vzniká zárodok blesku vo vnútri oblaku v oblasti s dostatočne silným elektrickým poľom. Prvý, tzv. vodiaci výboj (stepped leader) postupuje takmer neviditeľne k zemskému povrchu, a to najčastejšie v postupných krokoch rýchlosťou okolo 200 km/s. Postup vodiaceho výboja v jednotlivých krokoch je vysvetľovaný tým, že na jeho dráhe prichádza k poklesu intenzity elektrického poľa pod určitú kritickú hranicu a pohyb výboja sa potom na niekoľko desiatok mikrosekúnd zastaví, zatiaľ čo intenzita elektrického poľa v priebehu tohto času dostatočne vzrastie. Keď sa vodiaci výboj priblíži k zemskému povrchu, začne proti nemu, najčastejšie od nejakého vyvýšeného objektu, stúpať smerom hore elektrický výboj. Následne sa tieto výboje spoja a príde k uzatvoreniu kanála. V takto vytvorenom kanále vysoko ionizovaného vzduchu sa potom začne smerom hore šíriť spätný výboj (return stroke), ktorý je opticky oveľa viac jasnejší a preteká ním prúd v rádu desiatok kA. Rýchlosť postupu spätného výboja je rádovo vyšší než rýchlosť vodiaceho výboja a dosahuje hodnoty až 20 000 km/s.  Teplota v kanále blesku dosahuje pri spätnom výboji až 30 000 °C, čo má za následok náhle zväčšenie objemu vzduchu a vytvorenie tlakovej vlny, ktorú akusticky počujeme ako hrmenie.

Prvý spätný výboj môže byť v tom istom kanáli nasledovaný ďalšími vodiacimi a spätnými výbojmi. Jeden viditeľný blesk sa tak v skutočnosti väčšinou skladá z niekoľkých následných spätných výbojov. Čas medzi jednotlivými výbojmi je v ráde stoviek milisekúnd a celková doba výboja je zvyčajne menšia než 1 sekunda.

Zriedkavejšie sa stretávame s tzv. guľovým bleskom (pozri prílohu č.3), ktorý pre vzácnosť svojho výskytu nie je ešte dostatočne preskúmaný. Máva podobu jasne svietiacej gule s priemerom 10 až 20 cm, niekedy je červenkastá. Guľa sa pohybuje, sviští, popraskáva v čase od niekoľkých sekúnd do niekoľkých minút a zaniká buď pomalým vytrácaním, alebo hlučným výbuchom. Guľový blesk sa obyčajne pohybuje pozdĺž elektrického vedenia (ktoré môže vytrhať zo steny), ale tiež voľne v smere vetra alebo prievanu. Pri dotyku s predmetmi môže vybuchnúť a vyvolať požiar. Ak sa dotkne človeka, spôsobuje popáleniny a často aj smrť.  Elektrické výboje v oblakoch sú priamym nebezpečenstvom iba pre leteckú dopravu. Blesky oblaky - zem sú však nebezpečné najmä pre objekty na zemskom povrchu. Tieto výboje vznikajú medzi oblakom a vyvýšeným objektom (stožiarom. vežou, vysokým stromom), najmä však ak sú tieto objekty na otvorenom priestranstve. Blesky vidíme na vzdialenosť aj niekoľkých desiatok kilometrov, niekedy až cez 100 km.

 

blýskavica - blesky, pri ktorých nie je počuť hrmenie. Prevažne sú to blesky veľmi vzdialenej búrky. Sú pozorované najmä v noci.

 

bóra (borees)  - severný vietor, pôvodné označenie pre studený a nárazový padavý vietor, vyskytujúci sa na juhoslovanskom pobreží  Jadranského mora, hlavne v okolí Terstu, Rjeky a Senje. Vanie hlavne na jeseň a v zime. Studený vzduch, ktorý sa vyskytuje nad pevninou, náhornými plošinami tečie cez brány a horské sedlá k pobrežiu a je nasávaný tlakovou nížou na teplou časťou Jadranu.

Názov bóra pre prudký studený nárazový vietor sa požíva aj v iných krajinách - najčastejšie sa hovorí o novorosijskej bóre úpätí Kaukazu a Čierneho mora. U nás sa vietor charakteru bóry vyskytuje na Spiši a v oblasti Vysokých Tatier, kde sa označuje ako polák (poliak).

 

búrka je súbor elektrických, optických a akustických javov vznikajúcich medzi oblakmi navzájom, alebo medzi oblakmi a zemou. Súčasťou búrky sú vždy elektrické výboje (blesky). Ak pozorovateľ nezaznamenal blesky alebo hrmenie, nehovoríme o búrke, ale len o prehánke, daždi a pod. Zaznamenávajú sa aj vzdialené búrky, prípadne blýskavice v noci, kedy možno pozorovať búrku iba opticky (čiže sú pozorované iba blesky). Ak nevidieť blesk počas dňa, ale počuť iba hrmenie, aj vtedy hovoríme o výskyte búrky.

Za začiatok búrky sa považuje okamih, keď bolo prvý raz počuť hrmenie (bez ohľadu na to, či boli vidieť blesky).

V súčasnosti existuje niekoľko teórií, ktoré vysvetľujú vznik elektrického náboja v búrkových oblakoch (cumulonimboch). Na základe pozorovaní ako aj laboratórnych meraní sa ako najvýznamnejší faktor jeho vzniku javí výmena náboja pri kolíziách malých ľadových kryštálikov s väčšími ľadovými krúpkami v oblasti výstupného konvektívneho prúdu s vysokým obsahom vodnej pary. Pri týchto kolíziách sa malé ľadové kryštáliky nabíjajú kladne a väčšie krúpky záporne. V dôsledku výstupných pohybov a zemskej gravitácie prichádza k tomu, že malé kryštáliky sú vynesené vzdušnými prúdmi do vyšších hladín, kde sa formuje hlavné centrum kladného náboja, zatiaľ čo väčšie krúpky zotrvávajú v stredných hladinách alebo vypadávajú ako konvektívne zrážky, čím vzniká centrum záporného náboja. 

Búrkové oblaky (cumulonimby) patria ku zrážkovej konvektívnej oblačnosti. Tá vzniká v dôsledku  konvektívnych (výstupných) pohybov teplého vzduchu. Podmienkou vzniku búrkového oblaku je instabilné zvrstvenie ovzdušia (teplota výraznejšie klesá s výškou). Búrky vznikajú najmä nad zohriatym zemským povrchom v teplom polroku (apríl-september).

Rozlišujeme búrky studeného a teplého frontu a nefrontálne búrky. Nefrontálne búrky rozdeľujeme na konvektívne a orografické búrky. Dôsledkom konvektívnych búrok je  nerovnomerné zohrievanie zemského povrchu slnečným žiarením. Teplejší vzduch začne najskôr vystupovať do vyšších hladín a tvoriť jadro zosilňujúceho sa výstupného prúdu. Výstupný pohyb sa môže meniť v horizontálnom i vertikálnom rozsahu oblaku a môže kolísať s časom. Orografické búrky vznikajú v horských oblastiach spolupôsobením horských svahov orientovaných kolmo na smer prúdenia vzduchu. 

 

 

                                                                                   C

 

cirkumpolárny vír (vortex) – zimná polárna cyklóna, ktorá sa na severnej hemisfére vytvára okolo severného pólu a na južnej pologuli nad Antarktídou. Je vyjadrený nielen v strednej a hornej troposfére, ale aj v stratosfére. Okolo cirkumpolárneho víru sa pohybujú od západu na východ tzv. stacionárne alebo planetárne (Rossbyho) vlny, ktoré majú meandrovitý tvar.

 

                                   

                                             Obr. 2 Priemerné rozloženie tlaku vzduchu v hladine 500 hPa v decembri 1978.

 

cyklón - regionálne označenie pre tropickú cyklónu v severných oblastiach Indického oceánu, najmä v Bengálskom zálive.

 

cyklóna -   pozri tlaková níž  

 

čiara instability -  pozri línia instability     

 

 

                                                                                   D

                                                   

denné teplotné maximum a minimum - najvyššia a najnižšia teplota vzduchu nameraná počas dňa, t. j. 24 hodín. Meria sa maximálnym a minimálnym teplomerom. Maximálna teplota sa odčítava z maximálneho teplomera o 21. hodine, minimálna z minimálneho teplomera o 7. hodine ráno a 21. hodine večer. Maximálna teplota počas dňa sa najčastejšie vyskytuje okolo 14:00 h stredoeurópskeho času , minimálna okolo 7:00 h ráno.

 

dlhovlnné žiarenie – okrem absorbovaného slnečného žiarenia zemský povrch sám vyžaruje dlhovlnné alebo tepelné žiarenie a tým sa ochladzuje. Dlhovlnné (tepelné) žiarenie vyžaruje aj zemská atmosféra, pričom jeho tok smeruje dole a označuje sa ako spätné žiarenie atmosféry. Na vzniku spätného žiarenia sa najväčšou mierou podieľa vodná para a oxid uhličitý, ktorý má výrazné absorpčné vlastnosti. Silným zdrojom spätného tepelného žiarenia sú aj oblaky.

 

dohľadnosť – vzdialenosť v horizontálnom smere, na ktorú je ľudské oko schopné rozlíšiť obrys dostatočne veľkého predmetu, ktorý nevydáva vlastný jas. Takto definovaná dohľadnosť úzko súvisí so schopnosťou vzduchu prepúšťať viditeľné žiarenie. Na určovanie dohľadnosti má pozorovateľ na každej stanici vypracovaný plánik s rôzne vzdialenými predmetmi alebo terénnymi útvarmi. Pri pozorovaní dohľadnosti sa vždy určuje najmenšia dohľadnosť z celého kruhové obzoru. Pozoruje sa výhradne vodorovná dohľadnosť.

 

dohľadnosť v noci je najväčšia vzdialenosť, na ktorú možno vidieť a rozoznať svetlá strednej intenzity.

 

downburst - prepad studeného vzduchu zvyčajne spojený s vypadávaním zrážok pod rozsiahlym kopovitým oblakom. Rozdeľujeme ho na macroburst s rozlohou viac než 4 km (trvá 5 až 30 minút) a microburst, ktorý zasahuje plochu menej než 4 km a trvá 2 až 5 minút. 

 

dusno - subjektívny nepríjemný fyziologický pocit z "vlhkého tepla", je dôsledkom súhrnného pôsobenia vysokej teploty a vysokej relatívnej vlhkosti vzduchu. Vysoký obsah vodnej pary vo vzduchu sťažuje odparovanie vody z povrchu tela. Čím vyššia je teplota vzduchu, tým nižšia vlhkosť stačí k pocitu dusna. Pri 20 °C  je k pocitu dusna potrebná relatívna vlhkosť okolo 80 %, pri  teplote vzduchu okolo 32 °C však stačí relatívna vlhkosť okolo 40% (tabuľka).

 

teplota °C  vlhkosť %   teplota C° vlhkosť %
16 99   27 53
17 93   28 50
18 88   29 47
19 83   30 45
20 78   31 43
21 74   32 40
22 70   33 38
23 66   34 36
24 62   35 34
25 60   36 32
26 56   37 30

 

 

dymno je suspenzia mikroskopických vodných kvapiek, ktoré zmenšujú prízemnú dohľadnosť pod 10 km, avšak nie viac ako na 1 km.

 

 

                                                                                  E

 

efektívna teplota je v humánnej bioklimatológii označovaná aj ako pocitová teplota. Podľa A. Missenarda sa počíta pri nehybnom vzduchu podľa vzorca.

 

Tef  =  T -  0,4 (T-10) (1- rv /100), kde

 Tef  je efektívna teplota, T je teplota vzduchu v °C, rv je relatívna vlhkosť vzduchu

 

evapotranspirácia - výpar vody, ktorý je súhrnom evaporácie (výpar z vodných plôch a pôdy) a transpirácie (výpar z vegetácie, najmä povrchu listov)

 

extrémy meteorologických prvkov - najvyššie a najnižšie hodnoty meteorologických prvkov zaznamenaných v priebehu daného obdobia. Najvyššia hodnota sa nazýva maximum, najnižšia hodnota minimum. Môžeme hovoriť o chode extrémnych meteorologických prvkov v dennom, mesačnom, ročnom či dlhodobom období.

 

 

 

                                                                                  G

 

globálne otepľovanie - najvýraznejší prejav klimatickej zmeny, ktorý súvisí s rastom prirodzeného skleníkového efektu atmosféry.

 

guľový blesk (bližšie v prílohe č.3)

 

 

 

                                                                                  H

 

halové javy - sú najširšou skupinou tzv. fotometeorov. Vznikajú odrazom alebo lomom svetelných lúčov v oblakoch zložených z ľadových kryštálov. Na vznik halových javov sú potrebné pravidelné šesťhranné ľadové kryštály, prípadne ich osobitná orientácia v priestore. Čím je týchto kryštálov viac a čím je ich orientácia pravidelnejšia, tým sú halové javy zložitejšie. Najčastejším halovým javom je malý kruh okolo Slnka alebo Mesiaca a potom veľký kruh. Pre oba javy nie je potrebná osobitná orientácia ľadových kryštálov.  Bohaté halové javy sa pomerne často vyskytujú v polárnych oblastiach.  Halové javy okolo Mesiaca vznikajú podobne ako okolo Slnka, nebývajú však tvarovo ani farebne také bohaté

 

hmla je suspenzia veľmi malých vodných kvapôčok vo vzduchu, ktoré zmenšujú horizontálnu dohľadnosť pri zemi na menej ako 1 km.

Intenzitu hmly stanovíme podľa dohľadnosti, pričom rozlišujeme tri stupne intenzity hmly:

0 - slabá, dohľadnosť je 500 až 1000 m,

1 - mierna, dohľadnosť je 200 až 500 m,

2 - silná, dohľadnosť je 50 až 200 m,

3 - veľmi silná, dohľadnosť je menej ako 50 m.

 

hrmenie je počuteľný sprievodný jav výboja atmosférickej elektriny. Vzniká v dôsledku silného a rýchleho zahrievania, a tým aj rozpínania vzduchu pozdĺž dráhy blesku. Zahriatie a rozpínanie je natoľko silné, že sa prejaví ako výbuch a vzniknutá vzduchová vlna je príčinou zvukového efektu nazývaného hrmením. K pozorovateľovi prichádza zvuk z rôznych bodov dráhy blesku za rôzny čas, odráža sa pritom od oblakov a zeme, a preto máva charakter dlhšie trvajúceho dunenia.  Hrmenie sa vzduchom šíri ako každý iný zvuk rýchlosťou 330 m/s (konkrétna rýchlosť zvuku závisí od teploty, vlhkosti a tlaku vzduchu). Hrmenie preto počujeme neskôr ako vidíme blesky. Podľa času, ktorý uplynie medzi bleskom a zahrmením, určujeme vzdialenosť blesku (a tým aj búrky) od pozorovateľa. Hrmenie bežne počuť do vzdialenosti 15 km, za pokojného tichého počasia až do vzdialenosti 25 až 30 km. 

Zvuky šíriace v atmosfére sú zoslabované pôsobením výmeny tepla medzi oblasťami zhustenia a zriedenia, viskozitou vzduchu a predovšetkým rozptylom zvukových vĺn na nerovnostiach zemského povrchu.  Pri šírení zvukových vĺn niekedy prichádza k javu tzv. anomálnej počuteľnosti. Je to vtedy, ak sa akustické vlny odrážajú od zemského povrchu, alebo inverznej vrstvy. Miestam za bodom odrazu, kde zvukové vlny neprenikajú, hovoríme o akustickom tieni. Za zónou normálnej počuteľnosti nasleduje zóna ticha, ktorá môže byť zase vystriedaná zónou počuteľnosti. K tomuto javu prichádza najmä pri vzdialenejších búrkach, kedy je možné opticky sledovať blesk, ale nie je počuť hrmenie.

 

hurikán - anglický názov pre najvyššie štádium tropickej níže (cyklóny) predovšetkým v oblasti Karibského mora, Veľkých Antíl a východnom pobreží amerického kontinentu.

 

húľava je mohutný vzdušný vír s horizontálnou osou otáčania (na rozdiel od tornáda, ktoré má vertikálnu os otáčania). Býva sprevádzaná náhlym a krátkodobým zosilnením vetra. Vyskytuje sa pri búrkach (na čele búrkového oblaku) a môže spôsobiť značné materiálne škody.

 

 

                                                                                 CH

 

charakteristický deň býva často v klimatologickej praxi uvádzaný ako ukazovateľ údajov o počte a pravdepodobnosti dní s určitými dohodnutými charakteristikami. K podrobnejšiemu opisu teplotných pomerov daného miesta patria údaje o počte letných, tropických, mrazových dní,  dní s tropickou nocou a pod.:

arktický deň – deň s maximom teploty vzduchu  ≤ -10,0 °C

deň so silným mrazom - deň minimom teploty vzduchu ≤ -10,0 °C

ľadový deň – deň s maximom teploty vzduchu  ≤ - 0,1 °C

mrazový deň – deň s minimom teploty vzduchu ≤ - 0,1 °C

letný deň – deň s maximom teploty vzduchu ≥ 25,0 °C

tropický deň - deň s maximom teploty vzduchu ≥ 30,0 °C

tropická noc – deň (noc) s minimom teploty vzduchu ≥ 20,0 °C

 

Tabuľka s vybranými charakteristickými dňami v Hurbanove a Oravskej Lesnej

Hurbanovo (1951-1980)                        
dni/ mesiace I II III IV V VI VII VIII IX X XI XII rok
tropické       0 0,5 3,2 7,2 5,5 1,1       17,5
letné     0,1 1,2 7,5 15,2 20,7 19,2 8,9 1     73,8
mrazové 25,1 19,9 13,8 3,6 0,3       0,2 3,6 8,9 20,5 95,9
ľadové  11,7 4,8 0,7               0,6 7 24,8
so siln. mrazom 6,3 3,1 0,5               0,1 2,6 12,6

 

 

Oravská Lesná (1951-1980)                      
dni/mesiace I II III IV V VI VII VIII IX X XI XII rok
tropické             0,1 0,2         0,3
letné         0,6 2,8 5,2 4,8 0,8       14,2
mrazové 30,2 27,3 28 20,9 7,8 1,5 0,3 0,7 5,1 14,6 21,7 28 186
ľadové  17,9 11,4 5,9 0,2           0,1 4,8 31 71,3
so siln. mrazom 14,2 11,1 7,9 0,5           0,3 2,9 9,4 46,3

 

Zdroj: archív Slovenského hydrometeorologického ústavu

Údaje majú ilustratívny charakter, autorizované a overené informácie môže poskytnúť výhradne  Slovenský hydrometeorologický ústav.

 

 

                                                                 I

 

index severoatlantickej oscilácie (NAOI) – index NAO je definovaný na základe barickej topografie (rozloženia tlaku vzduchu) v oblasti severného Atlantiku. Údaje o tlaku vzduch sú normalizované tak, že boli najskôr vypočítané mesačné odchýlky od priemeru 1874 – 1999 a tie potom boli vydelené priemernou mesačnou štandardnou odchýlkou pre to isté obdobie. Štandardizovaná hodnota pre Island bola zároveň odpočítaná od štandardizovanej hodnoty pre Azory (tzv. NAOI založený na údajoch z dvoch staníc). Existuje aj NAOI vypočítaný na základe hlavných komponentov (Principal Component Based NAOI).

 

intenzita krátkodobých dažďov - intenzita krátkodobých dažďov sa registruje ombrografmi. Pri spracúvaní intenzít si všímame vzťah intenzity k rozlohe a trvaniu dažďa, ako aj vzťah intenzity k pravdepodobnosti prekročenia pri určitom trvaní. Kolísanie intenzity v závislosti od času zaznačuje ombrograf v tvare súčtovej čiary.

Kritériá na definovanie dažďa, lejaka alebo prívalového dažďa sú rozličné. V Nemecku G. Hellmann rozdelil krátkodobé zrážky na lejaky, silné lejaky a prívalové dažde. Kritériom je intenzita v mm za minútu v závislosti od trvania dažďa.

 

Klasifikácia dažďa na základe intenzity (mm/minúta)

trvanie v minútach 1 - 5 6 - 15 16 - 30 31 - 45 46 - 60 61 -120 121 - 180 180
lejak 0,50 0,30 0,20 0,20 0,20 0,10 0,10 0,09
silný lejak 1,00 0,80 0,60 0,50 0,40 0,30 0,20 0,10
prívalový dážď 2,00 1,60 1,20 1,00 0,80 0,60 0,45 0,30

 

Klasifikácia dažďov na základe výdatnosti v mm podľa Spechta

trvanie hodiny 1 1  -3 4 - 6 7 - 9 10 -12 13 -15 16 -18 19 -23 24 - 48
lejak (mm) 20 30 35 40 45 50 55 60 70 -100

 

 

                                                   Klasifikácia dažďov podľa Chomicza

                  

Obr. 3 Zdroj: Zborník prác hydrometeorologického ústavu SHMÚ 5. Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Bratislava 1973.

 

Na určenie intenzity katastrofálneho dažďa slúži aj Wussowov empirický vzťah (pozri katastrofálny dážď).  Pre praktické využitie hodnôt intenzít dažďov alebo ich oddielov vyhľadávame z ombrografických záznamov významné intenzity a určujeme pravdepodobnosti ich prekročenia. Tak získame podklady napríklad na dimenzovanie kanalizačných sietí,  prípadne na upravenie profilov malých tokov a pod.

Dažde o vysokej intenzite vznikajú konvekciou vzduchovej hmoty alebo na studenom fronte II. typu. Silným ohrievaním povrchu sa prízemné vzduchové hmoty stanú instabilnými a začnú rýchlo stúpať do výšky, pričom sa dostávajú do oblasti nižšieho tlaku vzduchu, kde sa dynamicky ochladzujú pod rosný bod, následkom čoho vznikajú výdatné dažde. Ich výdatnosť vyplýva z rýchleho poklesu množstva pár v nasýtenom vzduchu a to v závislosti od ubúdania teploty. Príčinou týchto výdatných zrážok je viac. Bývajú to miestne búrky (búrky z tepla), alebo veľmi aktívne cyklóny. Vysoké denné úhrny zrážok sú v karpatskej oblasti spôsobené postupom frontálnych systémov, alebo sú spojené s advekciou teplého a vlhkého vzduchu z oblasti Stredozemného mora a čiastočne aj Čierneho mora dovnútra pevniny. Popri týchto plošne rozsiahlych dažďov sa vyskytujú aj zrážky lokálne termického pôvodu. Silné búrkové dažde, ktoré sa obmedzujú na určitú malú časť obce, spôsobujú často záplavy. 

Maximálne denné úhrny zrážok sa skôr koncentrujú do nižších a stredných polôh. Na území Slovenska bol najvyšší denný úhrn zrážok v Salke pri Ipli, kde v dňoch 12. až 13. júla 1957 spadlo 231,9 mm zrážok, pričom za 65 minút medzi 15.45 - 16.50 h spadlo 228,5 mm zrážok. V okolitých krajinách však denné maximálne úhrny prevyšujú u nás nameraný zrážkový rekord. Napríklad na poľskej strane Tatier dosiahol v Hale Gasieniczowej dňa 30.6. 1973 celkový denný úhrn zrážok 300 mm, vo Witowe v povodí Dunajca dňa 16.7.1934 namerali 285 mm, v ukrajinských Karpatoch na stanici Podmichajlo 13. 6. 1957 bolo nameraných 296 mm, atď.

V tabuľke uvádzame pravdepodobnosť opakovania maximálneho denného úhrnu zrážok  v mm za "n" rokov na vybraných staniciach Slovenska

                                                            pravdepodobnosť opakovania za "n" rokov

stanica                          2            5            10           20         30         50           80          90         100         200

Banská Bystrica         40,7       55,8       65,3        75,1      80,6       87,1       93,4       95,1       96,6      105,4

Bardejov                      33,9       46,8       55,1        63,8      68,6      74,4       79,9        81,4       82,7       90,4

Bratislava, mesto        36,6       49,1       57,1       65,4       70,1      75,7       81,0       82,5        83,7       91,1

Červený Kláštor         42,0       57,8        67,9       78,5      84,4      91,3       98,2     100,1      101,6     111,0

Hurbanovo                  34,1       45,0       52,0        59,3      63,4      68,3       73,0      74,3        75,3       81,9

Košice                          38,2       51,0       59,2        67,7      72,5      78,2       83,6      85,1        86,4       94,0

Oravská Polhora         51,7       74,9       89,9      105,4     114,1   124,3    134,4     137,7      139,4     153,3

Poprad                          34,1       49,3       54,2       62,4       67,0      72,3      77,7      79,2        80,4        87,7

Prešov                           36,6      48,9       56,8        65,1       69,7      75,2     80,5       81,9       83,1        90,5

Rimavská Sobota         37,2      51,0       60,0        69,3      74,5      80,7     86,6        88,2       89,6        97,9  

Salka pri Ipli                  37,7      67,2       86,1      105,8     116,8    130,0    142,6     146,0     148,9     166,5

Skalnaté Pleso              62,1      91,5     110,4      130,1     141,1    154,2    166,8     170,2     173,2     190,6    

In: Zborník prác SHMÚ 24, 1985

Z tabuľky teda vyplýva, že napríklad na Skalnatom Plese raz za 200 rokov môže celkový denný úhrn zrážok dosiahnuť hodnotu 190,6 mm (to je však len orientačná hodnota). 

Tzv. 100-ročnými zrážkami sa označujú úhrny, pri ktorých je priemerná pravdepodobnosť prekročenia denného úhrnu zrážok raz za 100 rokov. Na území Slovenska to približne zodpovedá úhrnom od 70 do 180 mm (70 až 180 litrov na m2). Sú však aj lokality, kde je riziko vysokých úhrnov zrážok väčšie (viac ako 150 mm - okolie Malých Karpát a Tatier), ale tiež menšie ako 100 mm (najmä južná časť nížin na Slovensku). 500 a 1000-ročné zrážky sú len hypotetické údaje odhadnuté z tvaru teoretickej krivky.

Ak sa do konca 21. storočia oteplí o 2 až 4 °C, podľa predpokladov vzrastú doterajšie rekordne vysoké úhrny zrážok o 20 až 40 %.
 

intenzita zrážok je množstvo zrážok, ktoré spadne na zem za určitý časový interval. Intenzita môže byť v škále od veľmi slabej (0,1 mm/h až 2,5 mm/h) až po veľmi silnú (viac ako 40,0 mm/h). Intenzita zrážok sa na vybraných staniciach meria aj ombrografom.

Poznáme 5 stupňov intenzity dažďa, ktoré rozlišujeme podľa týchto príznakov:

00 - veľmi slabý, nemerateľné množstvo. Padajú ojedinelé kvapky, ktoré súvisle nenavlhčia celý povrch zeme, chodníkov, striech, atď.;

0 - slabý (0,1 mm/h až 2,5 mm/h). Jednotlivé kvapky sa dajú ťažko rozpoznať, neodrážajú sa od povrchu. Kaluže sa tvoria veľmi pomaly, zvuk dažďa sa javí ako pomalé ťukanie alebo tichý šepot;

1 - mierny (2,6 mm/h až 8,0 mm/h). Jednotlivé kvapky sa už nedajú zreteľne rozoznať, nad tvrdým povrchom vidíme odskakujúce kvapky dažďa, kaluže vznikajú rýchle a zvuk padajúceho dažďa sa javí ako šumenie lístia;

2 - silný (8,1 mm/h až 40,0 mm/h). Dážď akoby padal v pásoch, jednotlivé kvapky sa odrážajú od tvrdého povrchu. Hluk dažďa na streche sa podobá zneniu bubna alebo jasnému rachotu.

3 - veľmi silný (viac ako 40,0 mm/h). Padajúci dážď tvorí súvislú vodnú clonu, voda z vodorovného povrchu nestačí odtekať, dohľadnosť je veľmi znížená.

 

 

                                                                                J

 

jar - 1. astronomická jar trvá na severnej pologuli od jarnej rovnodennosti (20. alebo 21. marca) do letného slnovratu (od 21. júna); klimatologická jar začína 1. marcom a končí 31. májom.  Niektorí autori za jar považujú aj obdobie s priemernými dennými teplotami 5,1 °C až 15,0 °C na vzostupnej časti krivky ročného chodu teploty. Začiatok jari sa viaže so začiatkom veľkého vegetačného obdobia.

 

jeseň - 1. astronomická jeseň trvá na severnej pologuli od jesennej rovnodennosti (od 21. septembra do 23. septembra) do zimného slnovratu (21., resp. 22. decembra); klimatologická jeseň začína 1. septembrom a končí 30. novembrom.  Niektorí autori za jeseň považujú aj obdobie s priemernými dennými teplotami 15,0 °C až 5,1 °C na zostupnej časti krivky ročného chodu teploty. Začiatok jesene sa viaže s ukončením veľkého vegetačného obdobia.

 

jet stream (tryskové prúdenie) – silné prúdenie vzduchu v tvare sploštenej trubice vo výške 7 až 12 km. Vyznačuje sa veľmi vysokou rýchlosťou vetra (občas aj stovky km za hodinu), v extrémnych prípadoch bola zaznamenaná rýchlosť presahujúca 700 km/h. Je spojené s výškovou frontálnou zónou.

 

 

                                                                                K

 

katastrofálny dážď -  označuje vysoký úhrn zrážok spadnutých za relatívne krátky časový interval. Na určenie intenzity katastrofálneho dažďa slúži Wussowov empirický vzťah.  Makro na výpočet Wussowovej klasifikácie intenzity zrážok možno nájsť v prílohe  č.4 (xls).

Podľa inej klasifikácie o prietrži mračien hovoríme vtedy, ak za 1 hodinu spadne viac ako 54 mm zrážok.

 

klíma (podnebie) je dlhodobý charakteristický režim počasia podmienený energetickou bilanciou, cirkuláciou atmosféry, charakterom aktívneho povrchu a ľudskými zásahmi. Podnebie danej oblasti sa vyznačuje určitou stálosťou, ktorá spočíva v tom, že štatistické charakteristiky súboru klimatických prvkov sú vypočítané za rôzne dlhé časové obdobia. V laickej verejnosti sa niekedy klíma zamieňa s aktuálnym počasím. Informácia, ktorú často počuť v médiách, že niekde boli “nepriaznivé klimatické podmienky” je nesprávna, správne by malo byť uvedené “nepriaznivé meteorologické podmienky”. Na Lomnickom štíte panuje iná klíma ako v Podunajskej nížine – čiže kým snehová pokrývka v najvyšších polohách Tatier je uprostred leta normálnym javom, v nížinách sa v tomto ročnom období nemôže vyskytnúť. Klímu Tatier teda nemôžeme mechanicky porovnávať s klímou nížin.

Na základe priestorového hľadiska študovaných javov rozpoznávame: 1. makroklímu (podnebie veľkých oblastí s horizontálnym rozmerom aspoň stoviek kilometrov; 1. mezoklímu (podnebie o horizontálnom rozmere zvyčajne jednotiek až desiatok km, napr. podnebie miest); 3. mikroklímu (podnebie najmenších priestorov zvyčajne o horizontálnom rozmere do 1 km).

V tabuľkách uvádzame prehľad priemerných mesačných a ročných teplôt vzduchu na vybraných miestach Slovenska v porovnaní so svetovou klímou. 

 

Priemerná mesačná a ročná teplota (T °C) vybraných miest na území Slovenska (1961-1990)

stanica                                 I          II         III         IV        V        VI        VII        VIII        IX         X        XI        XII         rok

Bratislava, letisko           -1,4        0,9       5,0      10,2     15,1     18,3      20,1       19,3      15,4       9,9      4,5        0,5          9,8

Hurbanovo                      -1,5        0,9       5,3      10,7     15,7     18,7      20,3       19,5      15,5     10,2       4,7       0,4        10,0

Piešťany                          -2,0        0,4       4,5        9,6      14,5     17,4     18,9       18,4      14,7       9,7       4,3      -0,1          9,2

Nitra                                 -1,8        0,9       5,2       10,2     14,9     18,3     19,7       19,3      15,6      10,2      4,7       -0,1          9,8  

Žilina                                -3,4       -1,6       2,7        7,4      13,1     15,5     17,1       16,3      12,8       8,4       2,6      -1,0          7,5

Sliač                                  -3,9       -1,1       3,1        8,6      13,6     16,5     18,1       17,3      13,5       8,4       3,1      -2,0          7,9

Telgárt                             - 5,4       -3,9      -0,5       4,6        9,7     12,6     14,3      13,5      10,2       5,7       0,3      -3,9           4,8  

Oravská Lesná                -5,6       -4,2      -0,9       4,1        9,7     12,7      14,1      13,4        9,9       5,6        0,7      -3,8          4,7

Štrbské Pleso                   -5,1       -4,4     -1,8       2,8        7,8      10,8      12,3      12,1        9,0      5,2       -0,3      -3,8          3,7

Dudince                            -2,6        0,0      4,9        9,5       15,1     17,8      19,4      18,8      14,6      9,5        319      -0,2          9,1       

Košice                               -3,5       -0,9      3,6       9,5       14,4     17,4      19,0      18,3      14,4       9,0       3,2      -1,5           8,6

Bardejov                           -4,4       -2,1      2,2        8,1      13,0      16,2      17,5      16,5      13,0      8,0        2,6      -2,2          7,4

Kamenica n/Cir.               -3,5       -1,1      3,4        9,2      14,0      17,0      18,3      17,5      13,8      8,7        3,7      -1,3          8,8

 

Zdroj: archív Slovenského hydrometeorologického ústavu

Údaje majú ilustratívny charakter, autorizované a overené informácie môže poskytnúť výhradne  Slovenský hydrometeorologický ústav.

 

Priemerná mesačná a ročná teplota (T °C) vybraných miest vo svete

stanica                                 I           II          III         IV        V         VI        VII        VIII        IX         X         XI         XII          rok

Verchojansk                     -47,8    -43,1     -29,7    -13,1      2,2       12,7    15,2       10,9        2,4      -14,5    -35,9     -44,5       -15,4

Moskva                            -10,2     -8,9       -4,0       4,5       12,2     16,3     18,5       16,6       10,9        4,3      -2,0       -7,5           4,2

Londýn                               3,9       4,2         5,7       8,5       11,9     15,2     17,0       16,6       14,2      10,3       6,6        4,8            9,9

Rím                                       7,1       8,2       10,5     13,7      17,8     21,7     24,4       24,1       20,9      16,5     11,7         8,3         15,4  

New York                           -0,4       -0,1        4,1     10,1      16,1    21,3      24,3       23,3       19,5      13,5       7,3         1,5         11,7 

Ottawa                              -12,7     -11,8      -4,8       3,8      11,3     16,9     19,3       18,0       13,3        7,3       0,0         -9,1          4,2

Abu Dhabi                        18,5      19,5      22,6     26,7      31,0     32,7     34,6       34,4        32,4      29,0     24,5       20,4        27,1

Singapur                            26,0      26,6      27,0     27,3      27,5     27,5     27,3       27,2        27,0      27,0     26,6       26,2        26,9

Melbourne                        17,6      17,9      15,9     12,7      10,1       7,8       7,2         8,0         9,7       11,9      13,9      16,2        12,4

Rio de Janeiro                   26,0      26,2      25,6     24,1      22,4     21,2      20,7       21,2       21,6      22,3      23,4      24,9        23,3

Vostok  (Antaktída)        -32,1    -44,3     -57,9    -64,7    -65,6    -65,2     -66,9     -67,6      -66,0     -57,1     -43,1    -32,1       -55,1

 

Zdroj: http://www.worldclimate.com/

 

 

klimatická zmena - (pozri zmeny klímy)

 

klimatický prvok slúži na označenie meteorologických prvkov, ktorých dlhodobý priebeh sa na základe štatistického hodnotenia používa na charakteristiku podnebia.  K základným klimatickým prvkom, ktoré sa pozorujú na meteorologických staniciach patria:

1. teplota vzduchu (denné maximum a minimum, prízemná minimálna teplota, priemerná denná teplota vzduchu, teplota meraná v termínoch),

2. atmosférický tlak,

3. vlhkosť vzduchu,

4. oblačnosť,

5. atmosférické zrážky (denný úhrn atmosférických zrážok, intenzita zrážok),

6.  vietor (maximálny náraz vetra, smer a rýchlosť vetra v termínoch)

7. horizontálna dohľadnosť (dymno, hmla),

8. výška snehovej pokrývky

9. stav povrchu pôdy (suchý, vlhký, zmrznutý, pokrytý snehom),

10. iné meteorologické javy (námraza, osuheľ, poľadovica, búrka, dážď, prehánka a pod.).

 

klimatologická stanica je miesto, kde sa vykonávajú meteorologické pozorovania. Je umiestnená v prírodnom prostredí, v jej bezprostrednej blízkosti sa nesmú nachádzať vysoké stavby, stromy a podobné prekážky. Je vybavená žalúziovou búdkou, staničnými teplomermi, zrážkomerným inventárom a registračnými a špeciálnymi prístrojmi na meranie rýchlosti a smeru vetra, vlhkosti a tlaku vzduchu a pod. V súčasnosti sa počasie pozoruje aj za pomoci automatických meteorologických prístrojov. Územie Slovenska je rovnomerne pokryté sieťou meteorologických staníc (monitorovaciu sieť meteorologických staníc možno nájsť na stránke Slovenského hydrometeorologického ústavu). Pre lokality, v ktorých sa nenachádzajú monitorovacie body siete, sa na základe vybraných referenčných bodov napozorované dáta interpolujú, modifikujú či homogenizujú s prihliadnutím na lokálne klimatické charakteristiky daného územia. 

 

kolísanie klímy - pod kolísaním klímy rozumieme prirodzené kolísanie klimatických charakteristík, ktoré je podmienené rôznymi vplyvmi (zmeny v slnečnej aktivite, vulkanická činnosť, cirkulácia vody v oceánoch, veľkopriestorová cirkulácia atmosféry a pod.).  Poznáme nízkofrekvenčné kolísanie (11 rokov a viac) a vysokofrekvenčné kolísanie klímy (10 rokov a menej). Pre kolísanie klímy je charakteristická kváziperiodická oscilácia (jednotlivé cykly nemajú pravidelný priebeh), pretože klimatický systém je pseudotranzitívny.

 

kondenzačné jadrá - aerosolové častice v ovzduší, ktoré v dôsledku svojich fyzikálno-chemických vlastností môžu pôsobiť ako účinné centrá kondenzácie vytvárajúce predpoklady na tvorbu vodných kvapiek v oblakoch. Ich veľkosť dosahuje 10-8 až 10-5 m. Aerosolové častice sú tvorené predovšetkým látkami rozpustnými vo vode, najmä rôznymi čiastočkami soli.

 

krajinské dažde - výdatné atmosférické zrážky, ktoré padajú na rozsiahlejšom území. Bývajú spojené s vývojom a postupom tlakových níží. Nebezpečné bývajú najmä tlakové níže v strednej Európe v letnom období, pretože pri dostatočne vysokej teplote vzduchu býva obsah vody v atmosfére vyšší ako v zime (je vyššia absolútna vlhkosť vzduchu). Ak je povodie nasýtené v dôsledku predchádzajúcich dažďov, môže prísť k povodniam na veľkom priestore. Pri takýchto situáciách môže spadnúť za 3 až 5 dní aj viac ako 400 mm zrážok. Takáto situácia nastala v strednej Európe napríklad v júli 1997.

 

krúpy (ľadovec) sú zrážky v tuhom skupenstve, skladajú sa z guľôčok alebo kusov ľadu s priemerom 5 až 10 mm, niekedy aj väčšími. Sú sprievodným javom silných búrok a vypadávajú iba z búrkových oblakov. Krupobitie sa počas búrky šíri v relatívne úzkych pásoch a často zasahuje iba obmedzenú oblasť. Krupobitie sa vyskytuje najčastejšie v letnom období, v zime výnimočne – vtedy sa často zamieňa so zmrznutým dažďom, krúpkami a snehovými zrnami.

 

kvartilová odchýlka - kvartil sú tri hodnoty znaku, ktoré rozdeľujú usporiadaný rad hodnôt do štyroch rovnakých častí. Kvartilové hodnoty sa vyhľadajú tak, že sa študovaný rad klimatických hodnôt príslušného prvku zoradí podľa veľkosti od najväčšej po najmenšiu hodnotu. Horným kvartilom je hodnota, ktorá delí rad tak, že nad ním je štvrtina počtu a pod ním tri štvrtiny počtu z príslušného radu. Prvá je dolný kvartil, druhá je medián a tretia je horný kvartil.  Medzi dolným a horným kvartilom leží práve polovica všetkých hodnôt. Tento päťdesiatpercentný výskyt je konvenčne považovaný za normálny výskyt. Ak zvolíme ako štatistickú hodnotu rok, potom hodnoty ležiace medzi dolným a horným kvartilom sa priemerne vyskytujú každý druhý rok a sú teda normálne, hodnoty menšie než dolný kvartil sa vyskytujú s pravdepodobnosťou 25 % (priemerne každý štvrtý rok) a sú v uvedenom zmysle podnormálne a hodnoty väčšie než horný kvartil sa rovnako vyskytujú s 25 % pravdepodobnosťou (priemerne každý štvrtý rok), a sú teda nadnormálne.

 

                                                                                  L

leto - 1. astronomické leto trvá na severnej pologuli od letného slnovratu (21. júna) do jesennej rovnodennosti (od 21. septembra do 23. septembra); 2. klimatologické leto začína 1. júnom a končí 31. augustom.  Klimatologické leto je definované na základe prevládajúcej letnej cirkulácie. Niektorí autori za leto považujú aj obdobie s priemernými dennými teplotami 15 °C a vyššími.

línia (čiara) instability - silné búrky sformované do rady vedľa seba v teplom sektore tlakovej níže. Postupujú pred studeným frontom v oblasti vrcholiaceho prílevu teplého vzduchu. Búrky sú tu rozmiestnené v tzv. multicelách, ktorých formácia má tvar línie. Prechod týchto búrok však neznamená zmenu počasia, aké sa odohráva na frontálnom rozhraní.

 

ľadovica je kompaktná ľadová usadenina, obyčajne priehľadná, ktorá v podobe súvislej ľadovej vrstvy pokrýva povrch zeme a predmetov. Vzniká zamrznutím podchladených dažďových kvapiek alebo mrholenia. Ľadovica sa tvorí pomalým zamŕzaním podchladenej vody. Dopadajúce kvapky podchladeného dažďa alebo mrholenia stačia pred zamrznutím zaplniť medzierky medzi ľadovými zrnkami a splynúť s nimi. Tak vzniká súvislý ľadový obal, prípadne i s menšími cencúľmi na tých častiach povrchu predmetov, ktoré sú vystavené zrážkam. Ľadová vrstva je číra, bez viditeľnej vnútornej štruktúry a pokrýva celé teleso. Nemôžeme ju odtrhnúť od telesa na ktorom je usadená, pretože vrstva ľadu ho úplne obklopuje. Najintenzívnejšia ľadovica sa tvorí vtedy, ak podchladené vodné kvapky padajú na predmety, ktorých teplota je mierne pod nulou. Ľadovica sa vyskytuje na zemi alebo na predmetoch umiestnených na zemskom povrchu alebo v jeho blízkosti. obyčajne pri teplotách vzduchu 0° C až -3 °C a je sprievodným javom mrznúceho mrholenia alebo mrznúceho dažďa. Za vetra a dlhšie trvajúcich podmienok pre vznik ľadovice dosahuje hrúbka ľadovej vrstvy niekoľko cm. Váha ľadu je potom taká veľká, že láme konáre aj celé stromy, trhá elektrické a telefónne vedenie, láme stĺpy a pod. Ľadovica sa nesmie zamieňať s poľadovicou.

 

 

                                                                                M

 

maximálny náraz vetra sa meria pomocou anemografu, ktorý registruje vietor v 24 hodinovom zázname, z ktorého možno odčítať smer a okamžitú rýchlosť vetra. Pretože tento prístroj je veľmi nákladný, vybavujú sa ním len profesionálne stanice.

 

maximálny teplomer zaznamenáva teplotné maximum, má podobnú konštrukciu ako lekárske teplomery. Pri stúpaní teploty vzduchu sa ortuť v nádobke pretlačí cez zúžené hrdlo kapiláry. Akonáhle sa teplota začne znižovať, ortuť v nádobke sa začne sťahovať, avšak z kapiláry mierne nakloneného teplomera ani vlastnou váhou sa nemôže pretlačiť cez zúžené miesto späť do nádobky a “pretrhne sa”. Koniec stĺpca potom ukazuje maximum teploty.

 

medián - medián je hodnota, ktorá delí zoradený rad podľa veľkosti na dve polovice. Pri nepárnom počte radu je to prostredný člen, pri párnom počte je to zas priemer dvoch prostredných členov. Pod mediánom a nad ním má byť 50 % členov z radu klimatických hodnôt.

 

mestský ostrov tepla - charakteristickým znakom teplotného poľa v mestách je prehriatie centrálnych častí voči okoliu, tzv. ostrov tepla. Strechy a steny domov, dlažba ulíc a pod. sa cez deň pohlcovaním žiarenia otepľujú silnejšie ako pôda a tráva a vyžarujú teplo(dlhovlnné žiarenie) hlavne večer a v noci. Priemerné teploty vzduchu sú preto v mestách vyššie ako v otvorenom teréne. Vplyv mesta sa prejavuje najmä na minimálnych teplotách. Napríklad v centrálnej časti Bratislavy je v nočných hodinách priemerne o 2 °C vyššia teplota než v okolí mesta. Pri malých rýchlostiach vetra môže tento rozdiel prekročiť 5 °C; v extrémnom prípade dosiahol 9,9 °C. Naopak v denných hodinách je teplota v meste o 0,1 °C až 0,5 °C nižšia než v okolí. Kritická rýchlosť vetra, pri ktorom zanikajú teplotné rozdiely, je približne 5m.s-1.  Bolo zistené, že maximum intenzity tepelného ostrova sa vyskytuje v lete a minimum najčastejšie v zime. Intenzita pre daný deň je napríklad počítaná ako rozdiel minimálnej teploty na mestskej stanici stanici a aritmetického priemeru minimálnych denných teplôt troch okolitých staníc na vidieku. Meteorologické stanice v blízkosti veľkých miest sú väčšinou umiestnené v prírodnom prostredí, alebo otvorenom priestranstve za mestom, čo redukuje vplyv tepelného ostrova mesta.

 

meteorologická dohľadnosť – vzdialenosť v horizontálnom smere, na ktorú je ľudské oko schopné rozlíšiť obrys dostatočne veľkého predmetu, ktorý nevydáva vlastný jas. Takto definovaná dohľadnosť úzko súvisí so schopnosťou vzduchu prepúšťať viditeľné žiarenie.

 

meteorologické symboly - písmena, číslice, grafické znaky pre popis meteorologických prvky, javov, dejov, prípadne ich intenzitu. Používajú sa predovšetkým na znázornenie počasia na prízemných synoptických mapách, kde sa zobrazujú prostredníctvom staničného krúžku (viac na stránke Českého hydrometeorologického ústavu).

 

minimálny teplomer zaznamenáva teplotné minimum, teplomernú tekutinu tvorí alkohol alebo iná kvapalina s nízkym bodom tuhnutia. Na stanovenie najnižšej teploty slúži malá sklenená tyčinka zafarbená na tmavo, ktorá je zatavená do kapiláry. Pri klesaní teploty sa kvapalina sťahuje a povrchová blanka ťahá tyčinku sa sebou. Ak teplota začne stúpať, objem tekutiny sa zväčší, kvapalina začne voľne pretekať okolo tyčinky, ktorej okraj bližší ku koncu kvapalinového stĺpca označuje minimum teploty.

 

 

                                                                                  N

 

námraza je zrnitá usadenina obyčajne biela, skladajúca sa z ľadových zrniek a kryštálikov. Námraza (zrnitá námraza) vzniká rýchlym zamrznutím podchladenej vody. Kvapôčky hmly alebo oblaku zamŕzajú viac menej jednotlivo, takže medzi nimi zostávajú medzery. Námraza sa usadzuje na povrchu predmetov umiestnených na zemskom povrchu alebo v jeho blízkosti. a to najmä na stranách obrátených proti vetru. Na náveterných stranách môže usadenina narastať do hrubých vrstiev. Námraza je pomerne priľnavá, avšak môžeme ju od predmetu na ktorom sa vytvára odtrhnúť. Jednotlivé časti námrazy sa oddeľujú od seba ľahšie pri nižších teplotách (trsy sú krehkejšie). Pri zvyšovaní teploty a narastaní veľkosti vodných kvapôčok (hustnutie hmly) sa končí proces vzniku zrnitej námrazy a začína sa tvoriť priesvitná námraza.  Priesvitná námraza sa na rozdiel od zrnitej námrazy vytvára pri pomalom zamŕzaní podchladených vodných kvapôčok hmly alebo oblaku. Voda pritom ešte stačí pred zamrznutím preniknúť do medzierok medzi zrnkami ľadu. Od predmetu, na ktorom sa vytvorila ju môžeme oddeliť iba rozbitím alebo roztopením. Ak trvajú priaznivé podmienky pre vznik námrazy (najmä priesvitnej) dlhší čas, môže sa táto zväčšiť do takých hrubých vrstiev, že svojou váhou láme vetvy stromov, trhá elektrické vedenie.  

 

nemerateľné množstvo zrážok je úhrn zrážok menší ako 0,1 mm.

 

nesúvislá snehová pokrývka - sneh alebo topiaci sa sneh (s ľadom alebo bez ľadu), ktorý pokrýva pôdu na pozemku stanice a v jej najbližšom okolí menej ako z polovice.

 

normál je jednou z klimatologických charakteristík, je vypočítaný na základe 30 ročného neprerušeného radu meteorologických pozorovaní. Za štandardný klimatologický normál sa podľa odporúčania Svetovej meteorologickej organizácie považujú priemery meteorologických prvkov z tridsaťročných intervalov (1901-1930, 1931-1960, 1961-1990).

 

 

                                                                                 O 

 

občiansky súmrak nastáva bezprostredne po západe slnka. Počas občianskeho súmraku možno čítať text s drobnými písmenami a vykonávať práce vyžadujúce denné svetlo. Po jeho skončení sa začína nautický súmrak, kedy možno ešte pozorovať obrysy predmetov a v prípade jasnej oblohy  možno vidieť najjasnejšie hviezdy. 

 

oblačnosť vyjadruje stupeň pokrytia oblohy oblakmi, pričom charakterizuje nielen celkový ráz počasia, ale nepriamo udáva aj trvanie slnečného svitu. Oblačnosť má zároveň veľký význam pre tepelnú bilanciu zemského povrchu. V synoptickej meteorológii sa oblačnosť vyjadruje v osminách. Pre jednotlivé stupne oblačnosti sa používajú tieto označenia:

 

oblačnosť v osminách                          slovné označenie                        

         0 až 1                                              jasno

            2                                                  takmer jasno

            3                                                  malá oblačnosť

            4                                                  polojasno, polooblačno (v závislosti od hustoty oblačnosti)

         5 až 6                                              oblačno

             7                                                 takmer zamračené

             8                                                 zamračené                                

 

 

oblak - viditeľná sústava častíc vody alebo kryštálikov ľadu v atmosfére. Za oblak sa považuje aj hmla, ktorá sa dotýka zemského povrchu. Oblaky sú výsledkom kondenzácie vodnej pary v ovzduší. Oblaky sú v ustavičnom vývoji, nepretržite vznikajú a vyparujú sa. Oblak je len prechodne viditeľnou časťou celkovej hmoty vody, ktorá sa podieľa na atmosférických procesoch.

V miernych zemepisných šírkach sa oblaky vyskytujú približne do výšky 13 km. Podľa výšky rozlišujeme tri druhy oblačnosti:

1. nízka oblačnosť, resp. nízke oblaky (od povrchu zeme do výšky 2 km) - stratus, stratocumulus

2. stredná oblačnosť, resp. stredné oblaky (2 až 7 km) - altocumulus, altostratus

3. vysoká oblačnosť, resp. vysoké oblaky (5 až 13 km) - cirrus, cirrostratus, cirrocumulus 

Rozpoznávame ešte oblaky vertikálneho vývoja, ktoré zasahujú do viacerých vrstiev - nimbostratus, cumulus, cumulonimbus

    

                                   Obr. 4  Druhy oblakov podľa výšky (In: Malý průvodce meteorologií, 1989)

 

 

oklúzny front - je zložený front, ktorý vzniká spojením studeného frontu s teplým frontom.  Studený front postupuje rýchlejšie než teplý front, preto ho často dostihne. Pri zemskom povrchu sa tak studený vzduch, ktorý postupuje za studeným frontom spojí so studeným vzduchom postupujúcim pred teplým frontom, pričom teplý vzduch je vytlačený do výšky. Ak bol studený vzduch prenikajúci za studeným frontom teplejší, než studený vzduch, ktorý ustupuje pred teplým frontom, vzniká oklúzny front, ktorý má charakter teplého frontu (teplá oklúzia). Ak bol však studený vzduch za studeným frontom chladnejší, než studený vzduch pred teplým frontom, vzniká oklúzny front, ktorý má charakter studeného frontu (studená oklúzia). Táto situácia sa vyskytuje najmä v lete. Podrobnejšie v prílohe č. 7 (S. P. Chromov, 1937)

             

                                            Obr. 5  Oklúzny front podľa Bergerona (studená oklúzia)

 

ombrograf je prístroj zaznamenávajúci časový priebeh atmosférických zrážok. Prístroj môže byť v činnosti iba vtedy, ak na stanici nie sú mrazy, na jeseň a v zime býva mimo prevádzky. Nenachádza sa na zrážkomerných staniciach.

 

osuheľ je kryštalická usadenina ľadových častíc, ktorá má najčastejšie tvar šupín, ihličiek, peria alebo vejárikov, vzniká sublimáciou vodnej pary.

 

 

                                                                                P

 

pásmo komfortu  úzko súvisí s pocitovou teplotou. Pod týmto pojmom rozumieme interval, počas ktorého sa udržiava optimálna teplotná rovnováha medzi ľudským organizmom a okolitým prostredím. Znamená to, že za touto hranicou vzniká u človeka pocit nepohodlia. Priemerné hranice pásma komfortu sú 21 až 24 °C, dolná hranica optimálnej teploty je 18 °C, horná 27 °C. Pásmo komfortu je v uzavretej  a vetranej miestnosti závislé aj od vlhkosti vzduchu. Napríklad pri teplote 20 °C je ideálna vlhkosť vzduchu 85 %, pri  25 °C je to 60 %.

 

pocitová teplota je jedným z biometeorologických indexov, ktoré charakterizujú účinok komplexu meteorologických prvkov (teplota, vlhkosť a vietor) na ľudský organizmus. S pocitovou teplotou úzko súvisí index ochladenia vplyvom vetra, ktorý vyjadruje stupeň ochladenia organizmu vplyvom vetra a teploty vzduchu, odhliadnuc od výparu. Metodiky na určovanie pocitovej teploty sú závislé od rôznych faktorov, ktoré zohľadňujú vlhkosť vzduchu, výpar, priame slnečné žiarenie, oblečenie, priame vystavenie povrchu nezakrytých častí ľudskej pokožky  poveternostným vplyvom a pod. Neexistuje jednotná metodika na určovanie pocitovej teploty, ako príklad uvádzame dve tabuľky, ktoré vyjadrujú pocitovú teplotu ako kombináciu dvoch meteorologických charakteristík - teploty vzduchu a sily vetra na ľudský organizmus.

 

       Tabuľka pocitovej teploty vzduchu pri rôznych rýchlostiach vetra (km/h) odvodená na základe teploty vzduchu v °C

    

             km/h     °C                                            

      

          calm - bezvetrie

          In: Holton, James R.; Curry, Judith A.; Pyle, John A.:  Encyclopedia of Atmospheric Sciences         

         

             T-bezvetrie             2– 4 m/s      6-7 m/s       10-11 m/s       15-16 m/s   

        

                1 °C                      -1              -9               -17                -20

               -3 °C                      -6            -17               -20                -23

               -9 °C                    -12            -23               -28                 -34

              -15 °C                   -17             -31               -37                -40

              -20 °C                   -23             -40               -45                -51

          

          In: Astapenko, P.D., Kopáček, J.: Jaké bude počasí? Lidové nakladatelství, Praha 1987. 

                        

Podrobnejšie informácie (vzorce na výpočet pocitovej teploty) možno nájsť na wikipédii.

S pocitovou teplotou úzko súvisí tzv. pásmo komfortu.

 

počasie - pod počasím rozumieme fyzikálny stav atmosféry v určitej dobe a na určitom mieste, ktorý je charakterizovaný súhrnom okamžitých hodnôt všetkých meteorologických prvkov a javov (teplota, tlak, vlhkosť vzduchu, oblačnosť a pod.) Je vonkajším prejavom komplexu zložitých fyzikálnych dejov, ktoré prebiehajú v atmosfére. Pod počasím sa niekedy rozumejú  aj zmeny meteorologických prvkov v určitom krátkom časovom úseku. Pre počasie je charakteristická veľká časová a priestorová premenlivosť. 

 

počasie a ľudský organizmus - informácie o vplyve počasia na ľudský organizmus možno nájsť na adrese  http://www.biopocasie.sk/ a v prílohe č.5

 

podnebie - (pozri klíma)

 

polárna žiara – elektricky nabité častice vo vysokej atmosfére. Vyskytuje sa najčastejšie v oblastí okolo zemských magnetických pólov. Vrstva, v ktorej sa polárna žiara vytvára, má značný vertikálny rozsah a nachádza sa približne od 80 do 1 000 km nad zemským povrchom. Fyzikálnou podstatou polárnej žiare sú javy, ktoré sa podobajú svetelným efektom vo výbojových trubiciach. V dôsledku slnečnej aktivity preniká do oblasti Zeme tok elektricky nabitých častíc vyvrhovaných Slnkom, ktoré sa po zachytení zemským magnetickým pólom začnú v súlade so zákonmi magnetohydrodynamiky vykonávať špirálovitý pohyb pozdĺž jednotlivých siločiar vychádzajúcich zo zemských magnetických pólov. V atmosfére prichádza k interakciám medzi elektricky nabitými časticami a molekulami, resp., atómami plynných zložiek vysoko zriedeného vzduchu. V dôsledky týchto zrážok sú molekuly a atómy vzduchu pri zmenách svojich kvantových stavov excitované a vysielajú žiarenie, ktoré zodpovedá príslušným spektrálnym čiaram. Intenzita a výskyt polárnej žiare je závislé od slnečnej činnosti. Vzácne tento jav môžeme pozorovať aj v našich zemepisných šírkach.

 

poľadovica je ľadová vrstva pokrývajúcu povrch zeme, prípadne povrch predmetov, ktorá vzniká zmrznutím nepodchladených kvapôčok mrholenia alebo dažďa a tiež zamrznutím vody z topiaceho sa snehu.

 

povodeň - výrazný prechodný vzostup hladiny vody, ktorý býva spôsobený náhlym zväčšením prietoku alebo zmenšením priepustnosti koryta, pričom na niektorých úsekoch môže prísť aj k vyliatiu koryta. Rozpoznávame dažďovú, snehovú, ľadovú a zmiešanú povodeň. Snehová povodeň vzniká v dôsledku topenia snehu často v kombinácii s dažďovými zrážkami, ľadová zápchou vodného toku ľadovými kryhami.

Tvar a veľkosť povodňovej vlny ovplyvňujú plocha povodia, jeho geologický podklad, výšková členitosť, geomorfologické vlastnosti riečneho koryta, prirodzená vodná retencia, nasýtenosť povodia po predchádzajúcich atmosférických zrážkach  a najmä množstvo atmosférických zrážok, ktoré v danom povodí spadli.

Veľmi vysoké zrážkové úhrny, ktoré môžu spôsobiť povodne v teplom polroku, môžeme rozdeliť do troch kategórií:

1. lokálne krátkodobé prívalové lejaky, ktoré trvajú  niekoľko desiatok minút,

2. situácie s  intenzívnymi zrážkami, ktoré môžu trvať niekoľko hodín,

3. výdatné zrážky, ktoré padajú  počas viacerých dní na veľkom priestore (tzv. krajinské dažde).

Kým  intenzívne zrážky 1. a 2. kategórie spôsobujú lokálne záplavy a povodne hlavne na menších a stredných tokoch, výdatné zrážky 3. kategórie spôsobujú rozsiahle povodne na väčších vodných tokoch a spôsobujú značné materiálne škody. Ak povodeň postihne obývané územie, máva katastrofálne dôsledky.

 

                           Prehľad niektorých najväčších povodní na Slovensku v dvadsiatom storočí:

O histórii povodní viac na stránke Slovenského vodohospodárskeho podniku, š.p. a v článku Extrémne prívalové zrážky a povodne.

 

pozorovanie počasia sa na profesionálnych meteorologických staniciach uskutočňuje počas celého dňa, na dobrovoľných (zrážkomerných) meteorologických staniciach je pozorovanie meteorologických javov nepovinné. Výsledky meteorologických pozorovaní sa archivujú, najdlhší neprerušený rad meteorologických pozorovaní máme na Slovensku z Hurbanova, kde sa počasie pozoruje od roku 1871.

 

pravdepodobnosť v klimatológii - základom teórie pravdepodobnosti je pojem náhodného javu a náhodnej veličiny. Náhodnosť alebo nenáhodnosť javu javu závisí na komplexe podmienok, za ktorých jav nastáva. Jeho výskyt môžeme klasifikovať na základe troch podmienok:

1. ak jav A nevyhnutne nastane pri splnení podmienok a, hovoríme o istom jave,

2. ak jav A pri splnení podmienok a nemôže nastať,  hovoríme o nemožnom výskyte javu,

3. ak jav A pri splnení podmienok a môže alebo nemusí nastať, hovoríme o náhodnom jave.

Náhodná veličina je potom každá veličina, ktorá za rovnakých podmienok pri opakovaných pokusoch  môže nadobúdať rôzne hodnoty. Rad pozorovaných meteorologických prvkov potom môžeme považovať za náhodné veličiny. Aby sme však mohli na základe znalostí náhodnej veličiny robiť všeobecné závery, je potrebné poznať pravdepodobnosti rôznych možných hodnôt náhodnej veličiny, alebo poznať princípy jej rozdelenia (Gaussova krivka).

Pravdepodobnosť javu A sa rovná pomeru počtov prípadov priaznivých javov A k počtu možných prípadov. Môžeme ju vypočítať na základe vzorca: 

p(A) = m/ n,

kde p(A) je pravdepodobnosť javu, ktorý hľadáme, m je celková početnosť pozorovaného javu za určitý časový interval, n označuje dĺžku pozorovacieho obdobia v rokoch. Ak napríklad na meteorologickej stanici A bol v období rokov 1951-2000 priemerný počet dní so zrážkami 189, pravdepodobnosť dňa so zrážkami vypočítame podľa vzorca p(A) = 189/365 = 0,51. Na stanici A je teda priemerne 51 % dní v roku so zrážkami, čo je zároveň aj pravdepodobnosť, s ktorou môžeme dni so zrážkami očakávať. Medzi pravdepodobnosťou výskytu určitého javu v konkrétnom dni a aktuálnou predpoveďou počasia nemusí byť priama súvislosť.

 

premenlivosť klímy - premenlivosť klímy je výsledkom nepravidelného rozloženia údajov v časovom rade, ktorý tvorí tzv. klimatický šum. Premenlivosť klímy treba chápať ako prirodzený proces. Je dôsledkom vonkajších vplyvov (napr. slnečná a vulkanická aktivita), ako aj "chaotických procesov", ktoré sú imanentnou súčasťou klimatického systému. Treba ju odlíšiť od zmien klímy, ktoré sa vyznačujú zreteľnými klimatickými anomáliami v dlhšom časovom rade, pričom sa mení aj štruktúra jednotlivých prvkov klimatického systému. Premenlivosť klímy vyjadrujeme prostredníctvom rozptylových charakteristík (smerodajná odchýlka, intersekvenčná premenlivosť a pod.).

 

priemer je v klimatológii ako štatistická charakteristika najčastejšie definovaný ako aritmetický priemer. Priemer poskytuje dobrú predstavu o tých meteorologických prvkoch, ktoré sú vyjadrené kvantitatívnymi znakmi, ako napríklad teplota vzduchu, tlak vzduchu, mesačné zrážky, rýchlosť vetru a pod. Priemerná denná teplota sa ako vážený priemer počíta z troch pozorovacích termínov o 7., 14., a 21. hodine podľa vzorca:

 

T

= (T7 + T14 + 2T21) / 4

 

Denný priemer možno vypočítať aj na základe vzťahu T = tmax + tmin / 2

 

Štatisticky sa spracúvajú aj iné rady meteorologických pozorovaní.  Pod pojmom mesačný priemer rozumieme priemer vypočítaný z priemeru denných teplôt, ročný teplotný priemer sa počíta z mesačných priemerov. Priemery môžu byť vypočítané z kratších či dlhších radov pozorovaní (napríklad 10-ročný, 50-ročný, 100-ročný priemer a pod.). Poznáme aj vážený aritmetický priemer, kĺzavý priemer, harmonický priemer, geometrický priemer a pod. Pri atmosférických zrážkach je treba rozlišovať celkový úhrn zrážok, ktorý je matematickým súčtom nameraného množstva zrážok za reálne pozorovacie obdobie (napríklad mesačný úhrn zrážok) a priemerný úhrn zrážok, ktorý je aritmetickým priemerom za stanovené pozorovacie obdobie (napríklad priemer za 30 rokov).  

 

prietrž mračien -  za prietrž mračien sa považuje mimoriadne veľká intenzita zrážok, ktorá spadne za relatívne krátky časový interval. Za prietrž mračien považujeme atmosférické zrážky s intenzitou, ktorej pravdepodobnosť výskytu v priebehu roka je menšia ako 0,01 , t.j., že sa v priemere opakuje raz za 100 rokov a viac. Za prietrž mračien sa napríklad považuje stav, ak za 30 minút spadne približne 45 mm zrážok, za 1 hodinu 55 mm, za 2 hodiny 65 mm a za 3 hodiny 70 mm zrážok

 

prirodzená vodná retencia - voda prirodzeným spôsobom dočasne zadržaná na povrchu terénu, v pôde, vegetačnom pokryve, koryte toku a pod.

 

 

                                                                                 R

 

radiačná a tepelná bilancia zemského povrchu – celkovú tepelnú bilanciu zemského povrchu Rb vyjadrujeme ako rozdiel absorbovaného slnečného žiarenia a efektívneho vyžarovania, t.j.

 

Rb = JG (1 - A) – F,

 

kde Rb je radiačná bilancia, JG množstvo rozptýleného slnečného žiarenia, A je albedo, F je efektívne vyžarovanie.

Počas dňa zvyčajne prevažuje príkon slnečného žiarenia nad stratami vyžarovania a radiačná bilancia je kladná. V noci, keď chýba slnečné žiarenie, nadobúda radiačná bilancia záporné hodnoty. Prechod od záporných hodnôt radiačnej bilancie ku kladným však nenastáva presne pri východe alebo západe Slnka, ale najčastejšie pri výške Slnka 10-15 ° nad obzorom, teda v období vrcholiacej zimy môže trvať záporná radiačná bilancia počas celého dňa. Pri snehovej pokrývke radiačná bilancia nadobúda kladné hodnoty len pri výške Slnka nad obzorom 20-25 °, pretože pri veľkom albede sú hodnoty pohlteného globálneho žiarenia malé.

Teplo, ktoré zemský povrch získava pri kladnej radiačnej bilancii sa vo vzduchu turbulentne premiešava (od zemského povrchu smerom hore), je spotrebovávané pri procese vyparovania vody z pôdy a vodných plôch (latentné teplo vyparovania) a je odvádzané do hlbších vrstiev pôdy, alebo je akumulované v objektoch na zemskom povrchu (budovy a pod.).

V nočných hodinách, keď je radiačná bilancia záporná, sú tepelné straty spôsobené vyžarovaním čiastočne kompenzované prívodom tepla z hlbších vrstiev pôdy, k čomu sa pridružuje aj uvoľňovanie tepla pri kondenzácii, resp. zamŕzaním vody na zemskom povrchu (rosa, inovať). V meste býva v noci nezanedbateľným faktorom aj uvoľňovanie naakumulovaného tepla v priebehu dňa (teplo sa v budovách akumuluje vplyvom absorbovaného slnečného žiarenia počas dňa).

 

rekordné hodnoty meteorologických prvkov (namerané hodnoty v rámci svetovej klímy)

(sú uvedené na stránke  Historické rekordy klimatologických charakteristík )

 

rosný bod - označuje teplotu, pri ktorej vzduch dosahuje stavu nasýtenia a vodná para v ňom obsiahnutá začína kondenzovať. Inými slovami je to teplota, na ktorú by sa musel vzduch pri nezmenenom obsahu vodnej pary bez zmenu tlaku vzduchu ochladiť, aby množstvo pary v ňom obsiahnuté, stačilo na jeho nasýtenie. Pretože vzduch môže pri určitej teplote absorbovať len určité množstvo vodnej pary, pri ochladení pod rosný bod začína "prebytočná" vodná para kondenzovať a chladné predmety sa pokrývajú vylúčenou vodou a orosia sa. Takto vzniká nielen rosa, ale ja hmla, oblaky a pod.

 

 

                                                                                 S

 

severotlantická oscilácia (NAO) – zmeny tlakového gradientu medzi azorskou tlakovou výšou a islandskou tlakovou nížou v porovnaní s priemerným ročným režimom, ktoré spôsobujú zoslabnutie alebo zosilnenie prúdenia medzi Atlantickým oceánom a európskym kontinentom. Čím je tlakový rozdiel väčší, tým je prúdenie intenzívnejšie a naopak. Pri kladnej fáze NAO prevláda intenzívnejšie západné prúdenie (v chladnom polroku zvýšenie úhrnov zrážok v Škandinávii), pri zápornej je prúdenie medzi Atlantikom a Európu zoslabnuté (v zime zvýšenie úhrnov zrážok v Stredomorí). Jednotlivé fázy NAO sa na časovej osi nepravidelne cyklicky striedajú (oscilujú okolo normálu).

 

singularita - v pôvodnom význame odchýlka od hladkej zidealizovanej krivky dlhodobého ročného prvku, najmä teploty a množstva atmosférických zrážok. S dĺžkou použitého obdobia sa singularity splošťujú. Singularity sú viazané na určité kalendárne obdobie. Súvisia s celkovým trendom počasia, ktoré je podmienené zvýšeným výskytom určitých poveternostných situácií v danej časti roka v určitej geografickej oblasti. V strednej Európe k najvýznamnejším singularitám patrí medardovské počasie, babie leto, vianočný odmäk a ľadoví muži. Ľadoví muži patria k najpopulárnejším výkyvom v ročnom priebehu počasia a to aj  napriek ich značne nepravidelnému nástupu v jednotlivých rokoch, ktorý sa prejavuje na krivkách priemerného ročného chodu teploty vzduchu, pričom za viacročné obdobia sa výraznejšie neprejavujú.

 

skleníkový efekt atmosféry - pod prirodzeným skleníkovým efektom atmosféry rozumieme absorpciu tepla zemskou atmosférou, ktorá zohráva dôležitú úlohu pri distribúcii tepla medzi zemským povrchom a kozmickým priestorom (energetická bilancia zemského povrchu). V priebehu dňa atmosféra prevažne prepúšťa krátkovlnné slnečné žiarenie, ktoré potom ohrieva zemský povrch. Globálne žiarenie pohltené aktívnym povrchom sa mení na teplo, ktoré daný povrch vyžaruje vo forme dlhovlnného, resp. tepelného žiarenia. Energia vyžarovaná zemským povrchom je v atmosfére pohlcovaná najmä vodnou parou, oxidom uhličitým (CO2), metánom, freónmi, ozónom a niektorými ďalšími plynmi, ako aj tuhými a tekutými časticami nachádzajúcimi sa v atmosfére. Najvýznamnejším skleníkovým plynom je vodná para. Na vodnú paru pripadá 36% až 72% celkového skleníkového efektu atmosféry. Dolná hodnota zodpovedá jej podielu, keby sme vodnú paru z atmosféry odstránili a horná hodnota stavu, keď odstránime všetky ostatné skleníkové plyny a zostane len H2O. Na CO2 je to analogicky  9% až 26%, na metán 4% až 9% a na ozón 3% až 7%. Ak  by sme teoreticky odstránili vodnú paru, teplota by klesla o 12 °C, ak CO2, potom by teplota klesla o 3 °C.

Atmosféra je teda rovnako zdrojom dlhovlnného žiarenia (odtiaľ pochádza prirovnanie ku skleníku). Tok tepla potom smeruje k jej vyšším vrstvám,  ako aj zemskému povrchu, kde sa opätovne odráža a smeruje späť do atmosféry. Z toho vidíme, že atmosféra má na tepelný režim zemskej klímy obrovský vplyv - kým počas dňa prepúšťa väčšiu časť krátkovlnného slnečného žiarenia, ktoré ohrieva zemský povrch, v noci Zem chráni pred zbytočnou stratou tepla. 

Skleníkový efekt má zásadný vplyv na podnebie Zeme. Keby Zem nemala atmosféru, všetko dlhovlnné žiarenie by uniklo priamo do medziplanetárneho priestoru a priemerná teplota jej povrchu by bola približne -18 °C, v súčasnosti sa rovná približne 15 °C. Predpokladá sa však, že pri stálom zvyšovaní koncentrácií CO2 v atmosfére (v súčasnosti sa v dôsledku spaľovania fosílnych palív dostáva do atmosféry dostáva uhlík, ktorý bol predtým biosféricky viazaný) sa mení bilancia dlhovlnného žiarenia. Tým, že atmosféra absorbuje viac dlhovlnného žiarenia, zároveň sa aj sa viac ohreje a ďalšie teplo spätne vyžiari smerom k zemskému povrchu. Preto sa viac ohreje aj zemský povrch, ktorý zase viac tepla odovzdá atmosfére. Ide tu teda o viacnásobné spätné väzby, dôsledkom čoho rastie globálna teplota vzduchu na celej Zemi.

V takom prípade hovoríme o zvyšovaní   prirodzeného skleníkového efektu atmosféry. Nesmieme teda zamieňať pojem "prirodzený skleníkový efekt atmosféry" s pojmom "zvyšovanie prirodzeného skleníkového efektu atmosféry", pretože ide o dva odlišné fyzikálne procesy.

V minulých geologických dobách prebiehali zložité a veľmi pomalé zmeny chemického zloženia zemskej atmosféry. Najzávažnejšie boli rozdiely v raných štádiách vývoja Zeme, teda pred 3 miliardami rokov, keď bolo v atmosfére aj viac ako 90% CO2, pričom na ostatné plyny pripadalo teda menej ako 10%.

V predindustriálnom období bola koncentrácia CO2 v zemskej atmosfére asi 270 ppm, v roku 1960 dosiahla hodnotu 313 ppm,, v súčasnosti je asi 389 ppm (parts per million, jednotka na vyjadrenie nízkych koncentrácií, vyjadruje počet častíc látky na 1 milión ostatných častic, približne odpovedá koncentrácii 1 mg látky v 1 litri roztoku).

Podrobnejšie informácie o skleníkovom efekte atmosféry možno nájsť na stránke prof. M. Lapina.

 

smršť - hovorové označenie pre prudké a krátkodobé zosilnenie vetra sprevádzané ničivými účinkami (často má charakter húľavy)

 

snehové krúpky - tuhé atmosférické zrážky. ktoré sa skladajú z bielych nepriesvitných ľadových zŕn. Zrná sú guľovité, niekedy kužeľovité  s priemerom 2 až 5 mm.  Snehové krúpky sú krehké a dajú sa ľahko stláčať. Ak  dopadnú na tvrdú plochu, neodskakujú a ľahko sa trieštia.

 

snehové zrná  (snehová krupica) - zrážky, ktoré sa skladajú z veľmi malých bielych a nepriesvitných ľadových zŕn. Zrná sú sploštené alebo podlhovasté s priemerom menším ako 1 mm. Pri dopade na zem sa netrieštia a neodskakujú.

 

staničná meteorologická sieť je tvorená meteorologickými a klimatologickými stanicami, ktoré sa ďalej rozdeľujú na synoptické, klimatologické, doplnkové, zrážkomerné a pod. Podrobný zoznam meteorologických staníc nájdete na stránke Slovenského hydrometeorologického ústavu.

 

studený front - je úzke rozhranie medzi teplým a studeným vzduchom, ktoré sa pohybuje smerom k teplému vzduchu, resp. prechodné pásmo medzi ustupujúcim teplým vzduchom a prenikajúcim studeným vzduchom. Prejavuje sa väčšinou kopovitou oblačnosťou s prehánkami, v teplom polroku (apríl - september) aj búrkami.  V zime býva prechod studeného frontu často sprevádzaný snehovými prehánkami.  Pri prechode studeného vzduchu a za ním teplota vzduchu klesá, no v zime môže nastať aj situácia, že  po prechode studeného vzduchu sa oteplí.  K tejto situácii prichádza po preniknutí morského vzduchu nad pevninu, nad ktorou sa predtým pri zemi udržiaval studený vzduch. Tlak vzduchu pred studeným frontom klesá, za ním výrazne stúpa.

Na studenom fronte 1. druhu preniká ťažší studený vzduch pri zemi v tvare klinu pod teplý vzduch (studený vzduch je ťažší než teplý), pričom teplý vzduch vystupuje pozdĺž frontálnej plochy smerom hore. Vystupujúci teplý vzduch sa ochladzuje a nasycuje vodnými parami, v dôsledku čoho vzniká charakteristická kopovitá oblačnosť. Za frontálnou čiarou studeného frontu prevládajú trvalé zrážky.  

 

     

                                           Obr.6  Studený front prvého druhu (podľa Bergerona)

 

Studené fronty 2. druhu majú zrážkové pásmo užšie, pričom atmosférické zrážky sa vyskytujú aj pred frontálnou čiarou. Studený vzduch pri nich prúdi omnoho rýchlejšie ako teplý vzduch, preto sú vertikálne pohyby teplého vzduchu oveľa prudšie, čo zapríčiňuje vznik búrkových oblakov typu cumulonimbus. Blížiaci sa studený front 2. druhu sa prejavuje vytváraním vysokej hradby kopovitých oblakov. Zrážky na ňom bývajú výdatné, no krátkotrvajúce. Prechod frontu býva často sprevádzaný aj silným nárazovým vetrom.  Podrobnejšie v prílohe č. 6 (S. P. Chromov, 1937) 

 

studený polrok - za studený polrok v klimatológii považujeme obdobie október až marec

 

supercela - búrky s dlhou životnosťou, ktoré pokrývajú rozsiahlu oblasť. Na počiatku ich vývoja pozorujeme rozsiahlu konvekciu zloženú zo zhlukov bublín teplejšieho vzduchu. Výstupný prúd v supercele však nerotuje, pretože Ciriolisova sila sa tu výrazne neprejavuje

 

súvislá snehová pokrývka je vrstva snehu hrubá najmenej 1 cm,  ktorá pokrýva aspoň polovicu plochy pôdy na pozemku stanice a v najbližšom okolí. Jej výška sa meria pri rannom pozorovacom termíne o 7. hodine. Ak sa snehová pokrývka vytvorila po tomto termíne a popoludní alebo v noci sa roztopila, takýto deň nepovažujeme podľa medzinárodnej metodiky za deň so snehovou pokrývkou. Výška novonapadnutého snehu sa na základných staniciach meria  o 7. a 14. hodine.

V tabuľke uvádzame priemerný počet dní so súvislou snehovou pokrývkou na vybraných meteorologických staniciach územia Slovenska (1961-1990):

 

stanica/mesiac I II III IV V VI VII VIII IX X XI XII rok
Hurbanovo 16 8 3 0           0 3,5 8 37
Bratislava, letisko 15 9 3 0             2 9 38
Kuchyňa 17 10 4,5 0,5           0 3 11 46
Trenčín 18 11 3 0             2,5 12,5 47
Myjava 24,5 18,5 8,5 0,5           0 5 18 75
Jaslovské Bohunice 17 9,5 3 0             2 10 41,5
Žiharec 15 8 3 0             2 7,5 35,5
Topoľčany 16,5 9,5 2 0             2,5 10,5 41
Podhájska 16,5 8,5 2,5 0             2 9,5 39
Beluša 22,5 15,5 5,5 0             3,5 15 62
Oravská Lesná 30 27 26 8 1         1 11 25 129
Liptovský Hrádok 24,5 21,5 12 1,5 0         0,5 7,5 21,5 89
Sliač 23 17,5 6 0           0 3,5 15 65
Chopok 29,5 28 30,5 28,5 16 2,5 0,5 0,5 3,5 8,5 22,5 30,5 201
Štrbské Pleso 30 28 30,5 17,5 1,5 0,5 0,5   0 3,5 16 27,5 155,5
Bardejov 25 19 9 0,5 0         0 6 19 78,5
Košice, letisko 20 10 3 0             2,5 13 48,5
Medzilaborce 28 23,5 13 1           0 6,5 23 95
Kamenica n. Cirochou 21,5 15,5 6,5 0,5           0 3,5 16 63,5

 

zdroj: archív Slovenského hydrometeorologického ústavu

Údaje majú ilustratívny charakter, autorizované a overené údaje môže poskytnúť výhradne  Slovenský hydrometeorologický ústav.

 

synop - kódovaná meteorologická správa získaná z medzinárodnej siete meteorologických staníc. Možno ju dekódovať na základe metodického návodu (manuálu). Tu je príklad rozkódovania vybraných meteorologických prvkov zo stanice Bratislava, letisko, dňa  7.8.2011, 6:00 UTC:

 
11816 11357 20803 10213 20189 39914 40068 53001 60002 71040 81601
      333 20178 31017 70000 81709=

 

11816         indikatív stanice, možno ho zistiť tu

11357        3 - výška najnižších pozorovaných oblakov nad zemou (podľa tabuľky 200 až 300 m)

                57 - prízemná vodorovná dohľadnosť v km (podľa tabuľky 7 km)

20803         2 - celkové pokrytie oblohy oblačnosťou (2/8)

                08 - smer vetra (východ, pozri veternú ružicu)

                03 - rýchlosť vetra v m/s

10213         1 - stále poznávacie číslo skupiny

                  0 - znamienko teploty (0 kladná alebo 0 °C, 1 záporná)

              213 - teplota vzduchu v °C (21.3 °C)

20189         2 - stále poznávacie číslo skupiny

                  0 - znamienko teploty (0 kladná alebo 0 °C, 1 záporná)

              189 - teplota rosného bodu (18,9 °C)

39914         3 - stále poznávacie číslo skupiny

            9914 - tlak vzduchu v nadmorskej výške tlakomera na stanici (991.4 hPa)

40068         4 - stále poznávacie číslo skupiny

            0068 - tlak vzduchu prepočítaný na hladinu mora (1006,8 hPa)

71040         7 - stále poznávacie číslo skupiny

                10 - stav počasia (podľa tabuľky dymno, prízemná hmla, bez zrážok)

                  4 - priebeh počasia za posledných 6 hodín (podľa tabuľky bola hmla)

 

sekcia 333

20178        2 -  stále poznávacie číslo skupiny

                 0 -  znamienko teploty (0 kladná alebo 0 °C, 1 záporná)

             178 -  minimálna teplota od 18:00 h predchádzajúceho dňa do 6:00 h v termíne pozorovania (17,8  °C)    

31017        3 -  stále poznávacie číslo skupiny

                 1 -  stav pôdy (podľa tabuľky bol povrch pôdy vlhký)

                17 - prízemná minimálna teplota od 18:00 h predchádzajúceho dňa do 6:00 h, zaokrúhľuje sa (17 °C)   

70000         7 - stále poznávacie číslo skupiny

            0000 - množstvo zrážok, ktoré spadli za posledných 24 hodín

 

Z rozkódovanej správy sa teda dozvieme, že dňa 7.8.2011 bolo na stanici Bratislava, letisko v čase 6:00 h UTC takmer jasno, teplota vzduchu dosiahla 21,3 °C, vial slabý východný vietor, tlak vzduchu na stanici dosiahol 991,4 hPa, povrch pôdy bol vlhký, dohľadnosť bola 7 km (bolo pozorované dymno), minimálna teplota vzduchu poklesla v noci, resp. ráno na 17,8 °C, atmosférické zrážky sa v posledných 24 hodinách nevyskytli.

Synopy aj zo slovenských synoptických staníc sú od roku 1999 v hodinových intervaloch prístupné na stránke Ogimet .                  

 

štatistické metódy v klimatológii sa používajú pri popise a výklade podnebia. Základný význam v klimatológii má štatistická analýza rozsiahleho materiálu pozorovaní. Aktuálne výsledky meteorologických pozorovaní a meraní sa porovnávajú s historickými pozorovaniami. Na to, aby sme si vytvorili celkový obraz o klíme danej oblasti, nestačia jednorazové pozorovania alebo pozorovania vykonávané v kratších časových intervaloch.

Základnými klimatickými charakteristikami, ktoré sú spracované na základe dlhodobých pozorovaní, sú napr. priemerné mesačné hodnoty meteorologických prvkov, priemerné odchýlky hodnôt v jednotlivých rokoch od dlhodobých priemerov (normálov), extrémne hodnoty jednotlivých charakteristík, početnosti výskytu jednotlivých javov a pod.  Na základe štatistických analýz  môžeme určiť aj percento pravdepodobnosti výskytu pozorovaných javov či hodnôt. Teplotný charakter mesiaca môžeme napríklad určiť na základe kladnej či zápornej teplotnej odchýlky od normálu. Hranica intervalov odchýlok priemernej teploty vzduchu od normálu alebo dlhodobého priemeru sa dá určiť podľa tabuľky klimatologického zabezpečenia. Hovoríme, že jav je normálny, ak je v intervale zabezpečenia 25-75 %, nadnormálny 10-25 %, silne nadnormálny 2-10 %, mimoriadne nadnormálny (menej ako 2 %) a pod. Tabuľka klimatického zabezpečenia je vyrátaná na základe tzv. kvantilového zhodnotenia štatistického súboru (kvartily, decily, percentily). Jav s výskytom hodnoty v intervale ± 25 % od mediánu (štatistická hodnota, ktorá rozdeľuje súbor na dve polovice), resp. 50 % všetkých hodnôt, sa teda považuje za normálny a pod.

V roku 1987 bol v Českom a Slovenskom hydrometeorologickom ústave prekonzultovaný a schválený materiál, ktorý je v súlade s odporúčaním WMO. V prílohe č.8 uvádzame hranice intervalov odchýlok priemernej teploty vzduchu od normálu alebo dlhodobého priemeru. Napríklad na základe intervalov odchýlok pre mesiac január potom platí táto klasifikácia:

 

viac ako +5,0 °C   január je mimoriadne nadnormálny (mimoriadne teplý)

+3,5 až +5,0 °C    január je silne nadnormálny (veľmi teplý)

+2,0 až +3,5 °C    január je nadnormálny (teplý)

- 2,0 až +2,0 °C    január je normálny

- 2,0 až -4,0 °C     január je podnormálny (studený)

- 4,0 až -6,5 °C     január je silne podnormálny (veľmi studený)

- 6,5 °C a menej    január je mimoriadne podnormálny (mimoriadne studený)

 

 

                                                                T

 

teplý front - je rozhranie medzi studeným a teplým vzduchom, ktoré sa pohybuje smerom k studenému vzduchu (studený vzduch pred teplým ustupuje). Teplý front je naklonený v smere jeho postupu, pričom ľahší teplý vzduch pomaly vystupuje nad ustupujúci klin ťažšieho studeného vzduchu. V súvislosti s výstupnými pohybmi teplejšieho vzduchu prichádza ku kondenzácii vodnej pary, preto sa na teplom fronte vytvára mohutný systém vrstevnatej oblačnosti, ktorá siaha stovky kilometrov pre frontálnou čiarou.

Prvým príznakom blížiaceho sa teplého frontu je vysoká oblačnosť (cirrus, riasy), oblaky postupne hustnú (altostratus, nimbostartus). Počas zimy sa teplý font často prejavuje najskôr tuhými zrážkami (snežením), ktoré v nížinách prechádzajú do dažďa. S blížiacim sa studeným frontom sa znižuje dohľadnosť a klesá tlak vzduchu.

Teplý front má výraznejšie prejavy v zimnom období, pričom pri jeho prechode sa môže pri výdatných snehových zrážkach vytvoriť hrubá snehová pokrývka. Podrobnejšie v prílohe č. 9 (S. P. Chromov, 1937) 

 

     

                                                      Obr. 7  Teplý front (podľa Bergerona)

 

 

teplý polrok - za teplý polrok v klimatológii považujeme obdobie apríl až september

 

termínové meteorologické pozorovania sa vykonávajú o 7., 14. a 21. hodine stredoeurópskeho času. Počas nich pozorovateľ z meteorologických prístrojov odčítava teplotné charakteristiky, vietor, oblačnosť, zaznamenáva meteorologické javy a pod.

 

tlaková níž - cyklóna alebo tlaková depresia je veľký vír, do ktorého priteká vzduchu zo všetkých strán. Tento prítok nie je priamočiary, ale špirálovitý vplyvom vychyľujúceho účinku zemskej rotácie a trenia vzduchu o zemský povrch. Pretože vzduch sa v strede tlakovej níže nemôže hromadiť, vystupuje nahor.

Tlaková níž vzniká na rozhraní vzduchových hmôt, napr. v južnej časti od rozhrania je tropický vzduch, v severnej časti chladnejší polárny vzduch. Rozhranie sa postupne začína vlniť. Ak je vlnivý pohyb rytmický, po nejakom čase ustáva. Ak je však nerovnomerný, studený vzduch sa vylieva čoraz hlbšie na juh, naopak teplý vzduch vzduch smeruje stále viac na sever. Vzniká tak prvý impulz k rotačnému pohybu vzduchu. Vzduch v tlakovej níži prúdi na severnej pologuli  proti smeru hodinových ručičiek. Vytvorí sa stred níže, ktorá sa stále prehlbuje, až vznikne obrovský vzdušný vír, ktorý má niekedy rozmer až niekoľko tisíc kilometrov.

Stred tlakovej níže sa zvyčajne presúva rýchlosťou 40 až 50 km/h. Pretože v strede tlakovej níže je najnižší tlak, smeruje prúdenie vzduchu od vyššieho tlaku na jej okraji k nižšiemu v jej strede. Ak tlak klesá v blízkosti stredu tlakovej níže, hovoríme o jej prehlbovaní, t.j. o štádiu rozvoja. Ak tlak v jej strede stúpa, hovoríme o vyplňovaní tlakovej níže, ktorá končí úplným zánikom tohto tlakového útvaru.

Časť tlakovej níže, ktorá sa nachádza zvyčajne na jej južnej strane, sa nazýva teplý sektor cyklóny. Je ohraničený teplým a studeným frontom. Je to najteplejšia časť tlakovej níže. Teplý sektor je obkolesený studeným vzduchom.

.              

                                                    Obr. 8  Model tlakovej níže (podľa Bergerona)

 

Počasie v tlakovej níži závisí ako na jej vývojovom štádiu, tak aj na ročnej dobe. V lete býva cyklonálne počasie pomerne chladné, tlaková níž teda prináša ochladenie. V zime je naopak v tlakovej níži pomerne teplé počasie. Počasie sa  líši aj v jednotlivých častiach cyklóny. Na jej prednej strane zvykne od juhu prúdiť teplejší vzduch, na jej zadnej strane od severu studený vzduch. Atmosférické zrážky sa väčšinou vyskytujú na atmosférických frontoch, ktoré bývajú s tlakovou nížou spojené. Cyklóna nevzniká väčšinou samostatne, ale býva často tvorená tzv. "rodinou cyklón", ktoré po sebe nasledujú. Podrobnejšie v prílohe č. 10 (S. P. Chromov, 1937) 

 

tlaková výš - alebo anticyklóna je tlakový útvar, resp. oblasť s vyšším tlakom vzduchu, pričom od jej okrajov smerom k stredu tlak stúpa. Prúdenie vzduchu v anticyklóne je opačné ako v tlakovej níži. Na severnej pologuli prúdi vzduch vplyvom zemskej rotácie v smere pohybu hodinových ručičiek, pričom tečie zo stredu s vyšším tlakom k okrajom s nižším tlakom. Na miesto odtekajúceho vzduchu v centrálnej časti anticyklóny zostupuje z výšky nový vzduch. Zostupné pohyby spôsobujú, že v tlakových výšach (hlavne v ich stredoch) zvyčajne prevláda jasné, alebo len málo oblačné počasie, väčšinou bez zrážok so slabým vetrom alebo bezvetrím. Atmosférické fronty sa v tlakových výšach rozpadávajú a postupujú zväčša po ich okraji. Teplý vzduch v anticyklónach prúdi hlavne na ich zadnej strane, na prednej strane, naopak, prúdi studený vzduch (v tlakovej níži sú pomery opačné).

V lete býva pri tlakových výšach zvyčajne slnečné, suché a teplé počasie, pretože v priebehu dňa prichádza k intenzívnemu ohrievaniu zemského povrchu a priľahlých vrstiev ovzdušia slnečným žiarením. Zároveň však počas jasných nocí prichádza k ochladzovaniu zemského povrchu vplyvom tepelného vyžarovania. Ochladzovanie ovzdušia závisí od radiačnej a tepelnej bilancie zemského povrchu.

V zimnom období je anticyklonálne počasie pomerne chladné a mrazivé, preto tlakové výše prinášajú ochladenie. Najsilnejšie mrazy bývajú v centrálnych častiach anticyklóny. V dôsledku silného vyžarovania tepla od zemského povrchu prichádza k prízemným inverziám teploty, naopak na horách býva nad inverziou  teplé a slnečné počasie.

Z anticyklón sú najznámejšie subtropické, napríklad azorská tlaková výš, ktoré sú kvázistacionárne. Zvyknú zotrvávať na jednom mieste a pohybujú sa len veľmi pomaly. Občas sa od nich oddeľujú jadrá vysokého tlaku vzduchu, ktoré putujú nad pevninu. Polárne kontinentálne anticyklóny sú tvorené studeným vzduchom. Sú to napríklad sibírska tlaková výš, alebo anticyklóna nad Aljaškou a Kanadou. Podrobnejšie v prílohe č. 11 (S. P. Chromov, 1937) 

 

tornádo je mohutný rotujúci vzdušný vír s vertikálnou osou otáčania v tvare lievika alebo chobota, ktorý je hornou časťou spojený s kumulovitým oblakom, v spodnej časti sa dotýka zemského povrchu. Vzniká pri silných búrkach a ojedinele sa vyskytuje aj v našich zemepisných šírkach. Vďaka modernej záznamovej technike býva častejšie zdokumentovaný, než tomu bolo v minulosti, keď sa tornádo považovala skôr za “exotický jav” (v minulosti sa pre tornádo volilo aj označenie "tromba"). Tornáda však u nás nedosahujú takú intenzitu ako napr. v USA a nespôsobujú preto ani také veľké materiálne škody. Niekedy sa mylne zamieňa s hurikánom (označenie pre štvrté štádium tropickej cyklóny). Hurikány sa u nás nevyskytujú. 

 

 

                                                                                   V

 

vietor je pohyb vzduchu v atmosfére vzhľadom k zemskému povrchu. Prúdenie vzduchu môže byť lokálne ovplyvnené orografiou (konfiguráciou terénu), prírodnými prekážkami (stromy), urbánnou zástavbou či nerovnomerným ohrievaním zemského povrchu (vodná plocha, les, pole) a pod.

Vietor vzniká na základe vyrovnávania tlakových rozdielov, vzduch preto tečie z oblasti vysokého do oblasti nízkeho tlaku vzduchu. Rýchlosť pretekania je ovplyvnená tlakovým rozdielom medzi uvažovanými miestami. Čím väčší je tlakový spád, tým rýchlejší je tok vzduchu. Sile, ktorá spôsobuje tento stav, horíme tlakový gradient. Na častice vzduchu pôsobí Coriolisova sila, ktorá vzniká ako dôsledok zemskej rotácie, pričom otáča všetky pohybujúce sa častice na severnej pologuli doprava, na južnej pologuli doľava. Tlakovému vetru hovoríme gradientový vietor. Na vietor pôsobí aj trecia sila zemského povrchu. Jej veľkosť je závislá od jeho drsnosti. Okrem gadientového vetra poznáme aj vetry miestneho charakteru. Vznikajú vplyvom nerovnomerného zohrievania zemského povrchu slnečným žiarením najmä v letnom období.

 

vis maior - v doslovnom preklade "vyššia moc". V klimatológii sa používa na označenie mimoriadnych poveternostných javov, ktoré sú zo štatistického hľadiska veľmi málo pravdepodobné (menej ako 0,3 %), vyskytujú sa teda len za niekoľko sto rokov.  Používa sa aj pri klasifikácii živelných udalostí v poisťovníctve, to však už patrí skôr do oblasti  právnych noriem a formulácie poisťovacích zmlúv. Pri posudzovaní maximálnych nárazov vetra sa napríklad za "vis maior" môže považovať maximálny náraz vetra, ktorý dosiahol rýchlosť aspoň 130 km/h, to však platí len pre nižšie polohy, pretože vo vysokých horských polohách (napr. na Chopku) sú takéto nárazy vetra bežným javom.

 

vlhkosť vzduchu - obsah vodnej pary v ovzduší. Vzduch môže byť takmer absolútne suchý, na strane druhej môže obsahovať až 4 objemové  % vody v podobe vodnej pary. Za danej teploty sa obsah vodnej pary vo vzduchu nemôže zväčšovať neobmedzene, ale len po určitú, maximálne možnú hodnotu, pri ktorej prichádza k stavu nasýtenia.

Absolútna vlhkosť vyjadruje skutočné množstvo, teda hmotnosť vodnej pary v jednotke objemu vzduchu. V našich zemepisných šírkach sa absolútna vlhkosť pohybuje okolo 5 g/m3 , v lete však môže dosiahnuť až 15 g/m3 . Čím je vyššia teplota vzduchu, tým viac objemových jednotiek vody (vodnej pary) môže vzduch potenciálne absorbovať, vzduch sa teda správa ako "špongia".  Množstvo vodnej pary v atmosfére v stave nasýtenia vodnou parou sa zvyšuje o 6 % na 1 °C.  Oteplenie 1 °C zvyšuje extrémy úhrnov zrážok o 10 %.    

Relatívna vlhkosť vzduchu vyjadruje pomer medzi skutočným obsahom vodných pár a maximálne možným obsahom pár pri danej teplote, udáva sa v %. Ak je teda relatívna vlhkosť 100 %, je vzduch nasýtený vodnou parou a kondenzuje (rosný bod). Vyskytuje sa bežne pri hmle.

Vodné pary v atmosfére podstatne vplývajú na teplotné atmosféry pri zemskom povrchu. Vodné pary silne pohlcujú dlhovlnné (infračervené) žiarenie, ktoré vyžaruje zemský povrch. No aj vodné pary samy vyžarujú infračervené žiarenie, ktoré z veľkej časti smeruje k zemskému povrchu. Vyžarovanie vodných pár zmenšuje ochladzovanie zemského povrchu a tým aj spodných vrstiev ovzdušia. Na výpar vody z povrchu Zeme sa spotrebuje veľké množstvo tepla a pri kondenzácii nazhromaždených vodných pár sa toto teplo uvoľňuje a odovzdáva okolitému vzduchu.

 

veterná ružica je grafické znázornenie režimu vetra na určitom mieste, podľa jeho smerov, spravidla prostredníctvom radiálneho (smerového) diagramu Pri popisovaní jednotlivých smerov sa používajú tieto medzinárodné značky:

          

                                                                                     Obr. 9 Veterná ružica

                                            

 N - sever,  NNE – severo-severovýchod, NE - severovýchod, ENE – východo-severovýchod,  E – východ,   ESE – východo-juhovýchod, SE – juhovýchod,   SSE – juho-juhovýchod,  S – juh,  SSW – juho-juhozápad,  SW – juhozápad,   WSW – západo-juhozápad,  W – západ,  WNW – západo-severozápad,  NW – severozápad,  NNW – severo-severozápad   

 

 

vodná hodnota snehovej pokrývky predstavuje výšku vodnej vrstvy v mm, ktorá vznikne rozpustením snehovej pokrývky.

 

vodný režim pôdy  chápeme ako súhrn všetkých javov vnikania vody do pôdy, jej pohybu, zadržiavania v pôdnom profile a unikania z pôdy. Schopnosť pôdy zadržať maximálne množstvo vody súvisí s jej retenčnou vodnou kapacitou (obsah vody nachádzajúcej sa v pôde pod vplyvom kapilárnych síl).

 

všeobecná cirkulácia atmosféry - je dôsledkom nerovnomerného zohrievania zemského povrchu slnečným žiarením - v oblasti rovníka dopadá na zemský povrch najviac slnečného žiarenia a v oblasti pólov najmenej. Vzduch v oblasti rovníka sa preto ohrieva podstatne viac než v oblasti pólov, prijíma teplo od podkladu, stúpa hore a vo výške potom prúdi smerom na sever a juh smerom do polárnych oblastí. V oblasti pólov potom klesá k povrchu a tečie späť k rovníku. Zmeny v teplote vzduchu vyvolávajú zmeny tlakového poľa, zmeny tlaku spôsobia zmeny vetra a vietor prináša nad dané miesto inú vzduchovú hmotu, preto sa otepľuje alebo ochladzuje. Teda nastávajú teplotné zmeny, ktoré spätne vyvolávajú zmeny tlakového poľa.

Všeobecnú cirkuláciu atmosféry môžeme rozdeliť na tri menšie bunky:

1. Hadleyho bunka - teplý vzduch stúpa do hornej troposféry a premiestňuje sa do oblasti rozhraní medzi subtrópmi a miernymi šírkami, kde klesá a pri zemi sa vracia späť k rovníku.

2.  Ferrelova bunka - nachádza sa nad miernymi šírkami, vzduch vystupuje do výšky a v hornej troposfére prúdi smerom k rovníku. Na mieste, kde Ferrelova bunka susedí s Hadleyho bunkou klesá vzduch k zemi, kde prúdi smerom od rovníka späť do miernych zemepisných šírok.

3. Polárna bunka - vzduch, ktorý stúpa do hornej troposféry v miernych šírkach prúdi smerom k pólom, kde klesá a pri zemi sa vracia späť do miernych zemepisných šírok.

Tam, kde vzduch stúpa, sa vyskytujú tlakové níže (L) - vo vnútri tlakových níží prichádza ku konvergencii prúdenia v prízemných hladinách, vplyvom konvergencie potom vzduch stúpa do hornej troposféry. Pás tlakových níží v miernych zemepisných šírkach je dôležitou súčasťou globálnej cirkulácie atmosféry a tvorí rozhranie medzi Ferrelovou a polárnou cirkulačnou bunkou (podobne je tomu tak aj v oblasti rovníku). Tam, kde vzduch klesá sa vyskytujú tlakové výše (H) a tento klesavý pohyb je spojený so subtropickými tlakovými výšami. V oblasti rovníka sa nachádza intertropická zóna konvergencie (rovníková brázda nižšieho tlaku vzduchu).

Polohy jednotlivých cirkulačných buniek podliehajú osciláciám. Napríklad v strednej Európe sú v zime tlakové útvary posunuté viac na juh, cez strednú Európu často prechádzajú hlboké tlakové níže, ktoré sa nachádzajú na rozhraní medzi Ferrelovou a polárnou bunkou. Naopak v lete sa pásmo tlakových níží viac posúva na sever a na počasie má väčší vplyv azorská tlaková výš.

Opísané cirkulačné procesy sú ešte ovplyvnené aj Coriolisovou silou a trením o zemský povrch, prúdenie preto nie je preto priamočiare, trajektórie prúdenia sú deformované a majú vlnový meandrovitý tvar (Rossbyho vlny).  

 

 

                             

                                          Obr. 10. Schematický náčrt modelu všeobecnej cirkulácie atmosféry                  

 

 

         

                                                                               Z   

 

zima - 1. astronomická zima trvá na severnej pologuli od zimného slnovratu (21. alebo 22. decembra) do jarnej rovnodennosti (20. alebo 21. marca); 2. klimatologická zima začína 1. decembrom a končí 28. (29.) februárom.  Klimatologická zima je definovaná na základe prevládajúcej zimnej cirkulácie (zvýraznenie teplotného a tlakového gradientu). Niektorí autori za zimu považujú aj obdobie s priemernými dennými teplotami 5 °C a nižšími, resp. obdobie s trvaním minimálnej dennej teploty pod 0 °C a pod. 

 

zmeny klímy - tento termín sa v minulosti používal pre všetky zmeny súvisiace s klímou. Od roku 1996  IPCC  (Medzivládny panel pre klimatickú zmenu) takto nazýva už len zmeny klímy prirodzeného charakteru. Pod zmenami klímy prirodzeného charakteru rozumieme zmeny v minulých geologických dobách Zeme (milióny až stovky miliónov rokov), ľadové doby (desaťtisíce až milióny rokov), sekulárne zmeny (stovky rokov), niekedy aj nízkofrekvečné kolísanie klímy (desiatky rokov). Pod pojmom "zmena klímy", resp. "klimatická zmena" rozumieme iba tie zmeny, ktoré súvisia s antropogénne podmieneným rastom prirodzeného skleníkového efektu atmosféry od začiatku priemyselnej revolúcie (približne od roku 1750 n.l.).

V klimatickom systéme Zeme prebiehajú ako pozitívne, tak aj negatívne spätné väzby. Dobrým príkladom na ich vysvetlenie je vodná para, Ak stúpa teplota, stúpa aj objem vodnej pary v atmosfére. Vodná para je najvýznamnejší skleníkový plyn, čo spôsobuje väčšie otepľovanie a teda aj neustále zvyšovanie objemu vodnej pary. Môžeme teda hovoriť o pozitívnej spätnej väzbe. Príkladom negatívnej spätnej väzby sú zase oblaky - viac vodnej pary spôsobuje viac oblakov, ktoré odrážajú slnečné žiarenie (oblaky odrážajú asi 78 % slnečného žiarenia), čo zase spôsobuje ochladzujúci efekt. Vodná para tak môže mať spôsobovať ako otepľujúci, tak aj ochladzujúci efekt. Iným príkladom pozitívnej spätnej väzby býva uvádzaný vzťah medzi teplotou vzduchu a rozsahom polárneho zaľadnenia. Pokles teploty vzduchu môže znamenať zväčšenie rozsahu snehovej a ľadovej pokrývky, čo vedie k výraznejšej schopnosti zemského povrchu odrážať slnečné žiarenie a teda k ďalšiemu poklesu teploty vzduchu v okolí. Platí to aj naopak, zmenšenie rozsahu snehovej a ľadovej pokrývky spôsobuje zníženie albeda (zemský povrch môže absorbovať viac slnečného žiarenia), čo spôsobuje ďalšie všeobecné zvyšovanie teploty vzduchu. Pozitívne spätné väzby spôsobujú nestabilitu klimatického systému Zeme .

 

                  

            Obr.11  Príklady klimatických spätných väzieb  In: Vedecký sprievodca skepticizmom voči globálnemu otepľovaniu

 

Súčasná antropogénne podmienená klimatická zmena súvisí s prírastkom  CO2 v atmosfére. Je jednoznačne spôsobená ľudskou činnosťou (najmä spaľovaním fosílneho uhlíka). Človek do atmosféry emituje aj iné skleníkové plyny, napríklad CH4 a tiež halokarbóny (freóny a halóny). Pretože  skleníkové plyny sú radiačne aktívne (pohlcujú dlhovlnné žiarenie odrazené od zeme a zohrievajú tak atmosféru), dá sa ich rastúca koncentrácia vyjadriť ako radiačné zosilnenie. Vplyv ľudskej činnosti v prepočítaní na prírastok toku energie v klimatickom systéme Zeme je od roku 1750 asi 10 násobne väčší než vplyv zmien slnečného žiarenia.
 

zmrznutý dážď -  zrážky, ktoré sa skladajú z priehľadných ľadových zŕn. Vznikajú zmrznutím ľadových kvapiek alebo snehových  vločiek. ktoré sa počas svojho pádu takmer rozpustili  a znovu zamrzli. Ľadové zrná zmrznutého dažďa majú obyčajne guľovitý alebo nepravidelný, výnimočne kužeľovitý tvar. Ich priemer je menší ako 5 mm. Zmrznutý dážď padá iba v zimnom období za mierneho mrazu.

 

zrážkomer je valcovitá nádoba z oceľového plechu s kónusovým dnom. Zachytené tekuté zrážky sa cez lievik privádzajú do zbernej nádoby v spodnej často zrážkomeru. Ku kompletnému zrážkomeru patrí sklená kalibrovaná odmerka na meranie množstva zachytených zrážok.

 

zrážkomerná stanica meria množstvo napadnutých zrážok, výšku a vodnú hodnotu snehovej pokrývky, iné meteorologické charakteristiky (teplota vzduchu, rýchlosť vetra a pod.) sa na nej nepozorujú, pozorovanie meteorologických javov (búrka, hmla, námraza a pod.) je dobrovoľné. Zoznam zrážkomerných staníc nájdete na  stránkach Slovenského hydrometeorologického ústavu.

 

živelná udalosť - za živelné udalosti sa zvyčajne hovorovo označujú extrémne a mimoriadne prejavy počasia. Živelná udalosť nie je v meteorologickej a klimatologickej terminológii definovaná (nie je odborným termínom), o "živelných udalostiach" sa dnes hovorí hlavne v médiách a poisťovníctve.

 

 

Použitá literatúra:

 

1. Archív Slovenského hydrometeorologického ústavu.

2. Astapenko, P. D., Kopáček, J.: Jaké bude počasí? Lidové nakladatelství, Praha 1987.

3. Averkijev, M. S.: Meteorologia, Naše vojsko, Praha 1954.

4. Bednář, J a kol.: Meteorologický slovník výkladový terminologický. Academie životního prostředí ČR, Praha 1993.

5. Bednář, J.: Pozoruhodné jevy v atmosféře. Academia, Praha 1989.

6. Červený a kol.: Podnebí a vodní režim ČSSR. Státní zemědělské nakladatelství, Praha 1984.

7. Dvořák, P.: Letecká meteorologie. Svět křídel, Praha 2010.

8. Forgáč, P., Förchtgott: Človek a počasie. Martin, Vydavateľstvo Osveta 1955.

9. Holton, James R.; Curry, Judith A.; Pyle, John A.:  Encyclopedia of Atmospheric Sciences, Volumes 1-6 Hardbound, 2780 pages, Six-Volume Set, publication date: 2002

10. Horváthová, B.: Povodeň to nie je len veľká voda. Bratislava, Veda 2003.

11. Chromov, S.P.: Meteorológia a klimatológia. Vydavateľstvo SAV, Bratislava 1968.

12. Chromov, S. P.: Úvod do synoptického rozboru počasí. Vojenský ústav vědecký. Praha 1937.

13. Iľko, J.: Minilexikon meteorológie. Alfa, Bratislava 1980.

14.  kol. autorov: Encyklopédia Zeme. Obzor, Bratislava 1985.

15. Kopáček J., Bednář, J.: Jak vzniká počasí. Nakladatelství Karolinum. Praha 2005.

16. Konček, M.: Klíma a bioklíma Bratislavy. Veda, Vydavateľstvo SAV, Bratislava 1979

17. Lapin, M., Faško, P., Homola, J.: Klimatické normály, Meteorologické zprávy, 41, 1988.

18. Lapin, M., Tomlain J., Všeobecná a regionálna klimatológia. Univerzita Komenského, Bratislava

19. Munzar, J. a kol.: Malý průvodce meteorologií. Mladá fronta, Praha 1989.

20. Návod pre pozorovateľov meteorologických staníc ČSSR. HMÚ Bratislava, Bratislava 1976.

21. Nosek, M.: Metody v klimatologii. Praha, ČSAV 1972.

22. Petrovič, Š.: Klimatické pomery Hurbanova. Hydrometeorologický ústav, Praha 1960.

23. Řezáčová, D., Novák, P., Kašpar, M., Setvák, M.: Fyzika oblaků a srážek. Academia, Praha 2007

24. Šebek, O., Černava, S.: Co nevíte o meteorologii. Práce, Praha 1961.

25. Výber z dennej tlače

26. Zborník prác SHMÚ 5. Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Bratislava 1973.

27. Zborník prác SHMÚ 23. Alfa, Bratislava 1984.

28. Zborník prác SHMÚ 24. Alfa, Bratislava 1985.

 

http://www.worldclimate.com/

http://de.wikipedia.org/

http://www.dmc.fmph.uniba.sk/public_html/climate/climate.html

 

Vybraný zoznam meteorologickej literatúry: http://www.chmi.cz/meteo/om/mk/metliter/zozlit.html

                                                     www.skepticalscience.com 

 

Zoznam príloh:

príloha č.1 - kol. autorov: Encyklopédia Zeme. Obzor, Bratislava 1985

príloha č.2 - Kopáček J., Bednář, J.: Jak vzniká počasí. Nakladatelství Karolinum. Praha 2005

príloha č.3 - Expres 2/1979

príloha č.4 - Wussova klasifikácia intenzity zrážok

príloha č.5 - P. Forgáč: Vplyv počasia na ľudský orginizmus

príloha č.6 - Chromov, S. P.: Úvod do synoptického rozboru počasí. Vojenský ústav vědecký. Praha 1937

príloha č.7 - teplotná klasifikácia jednotlivých mesiacov podľa Š. Petroviča

príloha č.8 - hranice intervalov odchýlok priemernej teploty vzduchu od normálu alebo dlhodobého priemeru

príloha č.9 - Chromov, S. P.: Úvod do synoptického rozboru počasí. Vojenský ústav vědecký. Praha 1937

príloha č.10 - Chromov, S. P.: Úvod do synoptického rozboru počasí. Vojenský ústav vědecký. Praha 1937

príloha č.11 - Chromov, S. P.: Úvod do synoptického rozboru počasí. Vojenský ústav vědecký. Praha 1937

 

 

 

Abecedný register pojmov:

 

albedo

anemograf

anemometer

aneroid

atmosféra

atmosférické zrážky

Beaufortova anemomometrická stupnica

blesk

blýskavica

bóra

búrka

cyklón

cyklóna

čiara instability

denné teplotné maximum a minimum

dlhovlnné žiarenie

dohľadnosť

dohľadnosť v noci

downburts

dusno

dymno

efektívna teplota

evapotranspirácia

extrémy meteorologických prvkov

globálne otepľovanie

guľový blesk

halové javy

hmla

hrmenie

hurikán

húľava

charakteristický deň

index severoatlantickej oscilácie

intenzita krátkodobých dažďov

intenzita zrážok

jar

jeseň

jet stream

katastrofálny dážď

klíma

klimatická zmena

klimatický prvok

klimatologická stanica

kolísanie klímy

kondenzačné jadrá

krúpy

krajinské dažde

kvartilová odchýlka

línia (čiara) instability

ľadovica

leto

maximálny náraz vetra

maximálny teplomer

medián

mestský ostrov tepla

meteorologická dohľadnosť

meteorologické symboly

minimálny teplomer

námraza

nemerateľné množstvo zrážok

nesúvislá snehová pokrývka

normál

občiansky súmrak

oblačnosť

oblak

ombrograf

osuheľ

pásmo komfortu

pocitová teplota

počasie

počasie a ľudský organizmus

podnebie

polárna žiara

polárny vír

poľadovica

povodeň

pozorovanie počasia

pravdepodobnosť v klimatológii

premenlivosť klímy

priemer

prietrž mračien

prirodzená vodná retencia

radiačná a tepelná bilancia zemského povrchu

rekordné hodnoty meteorologických prvkov

rosný bod

severoatlantická oscilácia

singularita

skleníkový efekt atmosféry

smršť

snehové krúpky

snehové zrná

staničná meteorologická sieť

studený front

studený polrok

supercela

súvislá snehová pokrývka

synop

štatistické metódy v klimatológii

teplý front

teplý polrok

termínové meteorologické pozorovania

tlaková níž

tlaková výš

tornádo

oklúzny front

vietor

vis maior

vlhkosť vzduchu

veterná ružica

vodná hodnota snehovej pokrývky

vodný režim pôdy

všeobecná cirkulácia atmosféry

zima

zmeny klímy

zmrznutý dážď

zrážkomer

zrážkomerná stanica

živelná udalosť

 

 

Poznámka:

Neručíme za nekorektnú interpretáciu prezentovaných informácií. 

 

spracoval:  Mgr. Pavel Matejovič, PhD.   

pavel.matejovic@gmail.com

 

 

                          www.nun.sk

                          editor: Pavel Matejovič

                        

                                            Priebežne aktualizovaná meteorologická a klimatologická terminológia

                                                   (stručný výber z najpoužívanejších termínov s abecedným registrom)