S
severotlantická oscilácia (NAO) – zmeny tlakového gradientu medzi azorskou tlakovou výšou a islandskou tlakovou nížou v porovnaní s priemerným ročným režimom, ktoré spôsobujú zoslabnutie alebo zosilnenie prúdenia medzi Atlantickým oceánom a európskym kontinentom. Čím je tlakový rozdiel väčší, tým je prúdenie intenzívnejšie a naopak. Pri kladnej fáze NAO prevláda intenzívnejšie západné prúdenie (v chladnom polroku zvýšenie úhrnov zrážok v Škandinávii), pri zápornej je prúdenie medzi Atlantikom a Európu zoslabnuté (v zime zvýšenie úhrnov zrážok v Stredomorí). Jednotlivé fázy NAO sa na časovej osi nepravidelne cyklicky striedajú (oscilujú okolo normálu).
singularita - v pôvodnom význame odchýlka od hladkej zidealizovanej krivky dlhodobého ročného prvku, najmä teploty a množstva atmosférických zrážok. S dĺžkou použitého obdobia sa singularity splošťujú. Singularity sú viazané na určité kalendárne obdobie. Súvisia s celkovým trendom počasia, ktoré je podmienené zvýšeným výskytom určitých poveternostných situácií v danej časti roka v určitej geografickej oblasti. V strednej Európe k najvýznamnejším singularitám patrí medardovské počasie, babie leto, vianočný odmäk a ľadoví muži. Ľadoví muži patria k najpopulárnejším výkyvom v ročnom priebehu počasia a to aj napriek ich značne nepravidelnému nástupu v jednotlivých rokoch, ktorý sa prejavuje na krivkách priemerného ročného chodu teploty vzduchu, pričom za viacročné obdobia sa výraznejšie neprejavujú.
skleníkový efekt atmosféry - pod prirodzeným skleníkovým efektom atmosféry rozumieme absorpciu tepla zemskou atmosférou, ktorá zohráva dôležitú úlohu pri distribúcii tepla medzi zemským povrchom a kozmickým priestorom (energetická bilancia zemského povrchu). V priebehu dňa atmosféra prevažne prepúšťa krátkovlnné slnečné žiarenie, ktoré potom ohrieva zemský povrch. Globálne žiarenie pohltené aktívnym povrchom sa mení na teplo, ktoré daný povrch vyžaruje vo forme dlhovlnného, resp. tepelného žiarenia. Energia vyžarovaná zemským povrchom je v atmosfére pohlcovaná najmä vodnou parou, oxidom uhličitým (CO2), metánom, freónmi, ozónom a niektorými ďalšími plynmi, ako aj tuhými a tekutými časticami nachádzajúcimi sa v atmosfére. Najvýznamnejším skleníkovým plynom je vodná para. Na vodnú paru pripadá 36% až 72% celkového skleníkového efektu atmosféry. Dolná hodnota zodpovedá jej podielu, keby sme vodnú paru z atmosféry odstránili a horná hodnota stavu, keď odstránime všetky ostatné skleníkové plyny a zostane len H2O. Na CO2 je to analogicky 9% až 26%, na metán 4% až 9% a na ozón 3% až 7%. Ak by sme teoreticky odstránili vodnú paru, teplota by klesla o 12 °C, ak CO2, potom by teplota klesla o 3 °C.
Atmosféra je teda rovnako zdrojom dlhovlnného žiarenia (odtiaľ pochádza prirovnanie ku skleníku). Tok tepla potom smeruje k jej vyšším vrstvám, ako aj zemskému povrchu, kde sa opätovne odráža a smeruje späť do atmosféry. Z toho vidíme, že atmosféra má na tepelný režim zemskej klímy obrovský vplyv - kým počas dňa prepúšťa väčšiu časť krátkovlnného slnečného žiarenia, ktoré ohrieva zemský povrch, v noci Zem chráni pred zbytočnou stratou tepla.
Skleníkový efekt má zásadný vplyv na podnebie Zeme. Keby Zem nemala atmosféru, všetko dlhovlnné žiarenie by uniklo priamo do medziplanetárneho priestoru a priemerná teplota jej povrchu by bola približne -18 °C, v súčasnosti sa rovná približne 15 °C. Predpokladá sa však, že pri stálom zvyšovaní koncentrácií CO2 v atmosfére (v súčasnosti sa v dôsledku spaľovania fosílnych palív dostáva do atmosféry dostáva uhlík, ktorý bol predtým biosféricky viazaný) sa mení bilancia dlhovlnného žiarenia. Tým, že atmosféra absorbuje viac dlhovlnného žiarenia, zároveň sa aj sa viac ohreje a ďalšie teplo spätne vyžiari smerom k zemskému povrchu. Preto sa viac ohreje aj zemský povrch, ktorý zase viac tepla odovzdá atmosfére. Ide tu teda o viacnásobné spätné väzby, dôsledkom čoho rastie globálna teplota vzduchu na celej Zemi.
V takom prípade hovoríme o zvyšovaní prirodzeného skleníkového efektu atmosféry. Nesmieme teda zamieňať prirodzený skleníkový efekt atmosféry so zosilňovaním prirodzeného skleníkového efektu atmosféry, pretože ide o dva odlišné fyzikálne procesy.
V minulých geologických dobách prebiehali zložité a veľmi pomalé zmeny chemického zloženia zemskej atmosféry. Najzávažnejšie boli rozdiely v raných štádiách vývoja Zeme, teda pred 3 miliardami rokov, keď bolo v atmosfére aj viac ako 90% CO2, pričom na ostatné plyny pripadalo menej ako 10%.
V predindustriálnom období bola koncentrácia CO2 v zemskej atmosfére asi 270 ppm, v roku 1960 dosiahla hodnotu 313 ppm,, v súčasnosti je asi 408 ppm (parts per million, jednotka na vyjadrenie nízkych koncentrácií, vyjadruje počet častíc látky na 1 milión ostatných častic, približne odpovedá koncentrácii 1 mg látky v 1 litri roztoku).
slnečný svit (žiarenie) - slnečné žiarenie je najintenzívnejším zdrojom našej planéty, je "motorom" všetkých atmosférických dejov. Viditeľné žiarenie tvorí asi 47 %, infračervené 45 % a ultrafialové 7 %. Približne 15 % priameho žiarenia je pohlcované atmosférou. Slnečné žiarenie, ktoré sa dostáva k zemskému povrchu, ohrieva povrch Zeme a od neho potom spodné vrstvy atmosféry. Odovzdávanie tepla zemským povrchom do okolia sa nazýva vyžarovanie, je významné najmä v nočných hodinách.
Skutočne registrovaná doba slnečného svitu je však v našich klimatických podmienkach ovplyvňovaná meteorologickými faktormi (oblačnosť, hmla a pod.).Prístroj zaznamenávajúci trvanie slnečného žiarenia sa nazýva heliograf. Dĺžka trvania slnečného svitu sa vyjadruje v hodinách. Počet hodín, keď je slnko nad obrozorom, nazývame astronomicky možnou dĺžkou slnečného svitu. Pod efektívne možnou dubou slnečného svitu rozumieme dobu, ktorá je korigovaná po odpočítaní intervalu, kedy bol heliograf zatienený rôznymi prekážkami (vrchy, stavby, stromy a pod.).
Priemerné mesačné sumy nameraného slnečného svitu na vybraných staniciach Slovenska v hodinách
smršť - hovorové označenie pre prudké a krátkodobé zosilnenie vetra sprevádzané ničivými účinkami (často má charakter húľavy)
snehové krúpky - tuhé atmosférické zrážky. ktoré sa skladajú z bielych nepriesvitných ľadových zŕn. Zrná sú guľovité, niekedy kužeľovité s priemerom 2 až 5 mm. Snehové krúpky sú krehké a dajú sa ľahko stláčať. Ak dopadnú na tvrdú plochu, neodskakujú a ľahko sa trieštia.
snehové zrná (snehová krupica) - zrážky, ktoré sa skladajú z veľmi malých bielych a nepriesvitných ľadových zŕn. Zrná sú sploštené alebo podlhovasté s priemerom menším ako 1 mm. Pri dopade na zem sa netrieštia a neodskakujú.
staničná meteorologická sieť je tvorená meteorologickými a klimatologickými stanicami, ktoré sa ďalej rozdeľujú na synoptické, klimatologické, doplnkové, zrážkomerné a pod. Podrobný zoznam meteorologických staníc nájdete na stránke Slovenského hydrometeorologického ústavu.
studený front - je úzke rozhranie medzi teplým a studeným vzduchom, ktoré sa pohybuje smerom k teplému vzduchu, resp. prechodné pásmo medzi ustupujúcim teplým vzduchom a prenikajúcim studeným vzduchom. Prejavuje sa väčšinou kopovitou oblačnosťou s prehánkami, v teplom polroku (apríl - september) aj búrkami. V zime býva prechod studeného frontu často sprevádzaný snehovými prehánkami. Pri prechode studeného vzduchu a za ním teplota vzduchu klesá, no v zime môže nastať aj situácia, že po prechode studeného vzduchu sa oteplí. K tejto situácii prichádza po preniknutí morského vzduchu nad pevninu, nad ktorou sa predtým pri zemi udržiaval studený vzduch. Tlak vzduchu pred studeným frontom klesá, za ním výrazne stúpa.
Na studenom fronte 1. druhu preniká ťažší studený vzduch pri zemi v tvare klinu pod teplý vzduch (studený vzduch je ťažší než teplý), pričom teplý vzduch vystupuje pozdĺž frontálnej plochy smerom hore. Vystupujúci teplý vzduch sa ochladzuje a nasycuje vodnými parami, v dôsledku čoho vzniká charakteristická kopovitá oblačnosť. Za frontálnou čiarou studeného frontu prevládajú trvalé zrážky.
Obr.6 Studený front prvého druhu (podľa Bergerona)
Studené fronty 2. druhu majú zrážkové pásmo užšie, pričom atmosférické zrážky sa vyskytujú aj pred frontálnou čiarou. Studený vzduch pri nich prúdi omnoho rýchlejšie ako teplý vzduch, preto sú vertikálne pohyby teplého vzduchu oveľa prudšie, čo zapríčiňuje vznik búrkových oblakov typu cumulonimbus. Blížiaci sa studený front 2. druhu sa prejavuje vytváraním vysokej hradby kopovitých oblakov. Zrážky na ňom bývajú výdatné, no krátkotrvajúce. Prechod frontu býva často sprevádzaný aj silným nárazovým vetrom. Podrobnejšie v prílohe č. 6 (S. P. Chromov, 1937)
studený polrok - za studený polrok v klimatológii považujeme obdobie október až marec
supercela - búrky s dlhou životnosťou, ktoré pokrývajú rozsiahlu oblasť. Na počiatku ich vývoja pozorujeme rozsiahlu konvekciu zloženú zo zhlukov bublín teplejšieho vzduchu. Výstupný prúd v supercele však nerotuje, pretože Ciriolisova sila sa tu výrazne neprejavuje
súvislá snehová pokrývka je vrstva snehu hrubá najmenej 1 cm, ktorá pokrýva aspoň polovicu plochy pôdy na pozemku stanice a v najbližšom okolí. Jej výška sa meria pri rannom pozorovacom termíne o 7. hodine. Ak sa snehová pokrývka vytvorila po tomto termíne a popoludní alebo v noci sa roztopila, takýto deň nepovažujeme podľa medzinárodnej metodiky za deň so snehovou pokrývkou. Výška novonapadnutého snehu sa na základných staniciach meria o 7. a 14. hodine.
V tabuľke uvádzame priemerný počet dní so súvislou snehovou pokrývkou na vybraných meteorologických staniciach územia Slovenska (1961-1990):
| stanica/mesiac | I | II | III | IV | V | VI | VII | VIII | IX | X | XI | XII | rok |
| Hurbanovo | 16 | 8 | 3 | 0 | 0 | 3,5 | 8 | 37 | |||||
| Bratislava, letisko | 15 | 9 | 3 | 0 | 2 | 9 | 38 | ||||||
| Kuchyňa | 17 | 10 | 4,5 | 0,5 | 0 | 3 | 11 | 46 | |||||
| Trenčín | 18 | 11 | 3 | 0 | 2,5 | 12,5 | 47 | ||||||
| Myjava | 24,5 | 18,5 | 8,5 | 0,5 | 0 | 5 | 18 | 75 | |||||
| Jaslovské Bohunice | 17 | 9,5 | 3 | 0 | 2 | 10 | 41,5 | ||||||
| Žiharec | 15 | 8 | 3 | 0 | 2 | 7,5 | 35,5 | ||||||
| Topoľčany | 16,5 | 9,5 | 2 | 0 | 2,5 | 10,5 | 41 | ||||||
| Podhájska | 16,5 | 8,5 | 2,5 | 0 | 2 | 9,5 | 39 | ||||||
| Beluša | 22,5 | 15,5 | 5,5 | 0 | 3,5 | 15 | 62 | ||||||
| Oravská Lesná | 30 | 27 | 26 | 8 | 1 | 1 | 11 | 25 | 129 | ||||
| Liptovský Hrádok | 24,5 | 21,5 | 12 | 1,5 | 0 | 0,5 | 7,5 | 21,5 | 89 | ||||
| Sliač | 23 | 17,5 | 6 | 0 | 0 | 3,5 | 15 | 65 | |||||
| Chopok | 29,5 | 28 | 30,5 | 28,5 | 16 | 2,5 | 0,5 | 0,5 | 3,5 | 8,5 | 22,5 | 30,5 | 201 |
| Štrbské Pleso | 30 | 28 | 30,5 | 17,5 | 1,5 | 0,5 | 0,5 | 0 | 3,5 | 16 | 27,5 | 155,5 | |
| Bardejov | 25 | 19 | 9 | 0,5 | 0 | 0 | 6 | 19 | 78,5 | ||||
| Košice, letisko | 20 | 10 | 3 | 0 | 2,5 | 13 | 48,5 | ||||||
| Medzilaborce | 28 | 23,5 | 13 | 1 | 0 | 6,5 | 23 | 95 | |||||
| Kamenica n. Cirochou | 21,5 | 15,5 | 6,5 | 0,5 | 0 | 3,5 | 16 | 63,5 |
zdroj: archív Slovenského hydrometeorologického ústavu
Údaje majú ilustratívny charakter, autorizované a overené údaje môže poskytnúť výhradne Slovenský hydrometeorologický ústav.
synop - kódovaná meteorologická správa získaná z medzinárodnej siete meteorologických staníc. Možno ju dekódovať na základe metodického návodu (manuálu). Tu je príklad rozkódovania vybraných meteorologických prvkov zo stanice Bratislava, letisko, dňa 7.8.2011, 6:00 UTC:
11816 11357 20803 10213 20189 39914 40068 53001 60002 71040 81601333 20178 31017 70000 81709=
11816 indikatív stanice, možno ho zistiť tu
11357 3 - výška najnižších pozorovaných oblakov nad zemou (podľa tabuľky 200 až 300 m)
57 - prízemná vodorovná dohľadnosť v km (podľa tabuľky 7 km)
20803 2 - celkové pokrytie oblohy oblačnosťou (2/8)
08 - smer vetra (východ, pozri veternú ružicu)
03 - rýchlosť vetra v m/s
10213 1 - stále poznávacie číslo skupiny
0 - znamienko teploty (0 kladná alebo 0 °C, 1 záporná)
213 - teplota vzduchu v °C (21.3 °C)
20189 2 - stále poznávacie číslo skupiny
0 - znamienko teploty (0 kladná alebo 0 °C, 1 záporná)
189 - teplota rosného bodu (18,9 °C)
39914 3 - stále poznávacie číslo skupiny
9914 - tlak vzduchu v nadmorskej výške tlakomera na stanici (991.4 hPa)
40068 4 - stále poznávacie číslo skupiny
0068 - tlak vzduchu prepočítaný na hladinu mora (1006,8 hPa)
71040 7 - stále poznávacie číslo skupiny
10 - stav počasia (podľa tabuľky dymno, prízemná hmla, bez zrážok)
4 - priebeh počasia za posledných 6 hodín (podľa tabuľky bola hmla)
sekcia 333
20178 2 - stále poznávacie číslo skupiny
0 - znamienko teploty (0 kladná alebo 0 °C, 1 záporná)
178 - minimálna teplota od 18:00 h predchádzajúceho dňa do 6:00 h v termíne pozorovania (17,8 °C)
31017 3 - stále poznávacie číslo skupiny
1 - stav pôdy (podľa tabuľky bol povrch pôdy vlhký)
17 - prízemná minimálna teplota od 18:00 h predchádzajúceho dňa do 6:00 h, zaokrúhľuje sa (17 °C)
70000 7 - stále poznávacie číslo skupiny
0000 - množstvo zrážok, ktoré spadli za posledných 24 hodín
Z rozkódovanej správy sa teda dozvieme, že dňa 7.8.2011 bolo na stanici Bratislava, letisko v čase 6:00 h UTC takmer jasno, teplota vzduchu dosiahla 21,3 °C, vial slabý východný vietor, tlak vzduchu na stanici dosiahol 991,4 hPa, povrch pôdy bol vlhký, dohľadnosť bola 7 km (bolo pozorované dymno), minimálna teplota vzduchu poklesla v noci, resp. ráno na 17,8 °C, atmosférické zrážky sa v posledných 24 hodinách nevyskytli.
Synopy aj zo slovenských synoptických staníc sú od roku 1999 v hodinových intervaloch prístupné na stránke Ogimet .
synoptická mapa - z gréckeho synoptikos (súčasne pozorujúci), meteorologická mapa, na ktorej je prostredníctvom dohovorených značiek znázornené počasie na veľkom území v určitom okamihu. Synoptické mapy sa kreslia a analyzujú podľa meteorologických pozorovaní v štyroch termínoch - 00, 06, 12 a 18 h svetového času. Základom prízemnej synoptickej mapy sú izobary (čiary spájajúce miesta s rovnakým tlakom vzduchu), sú na nej tiež zakreslené oblasti výskytu atmosférických zrážok, stredy tlakových útvarov, polohy atmosférických frontov a iné meteorologické javy.
Prvé poveternostné mapy zostavil pre väčšiu časť Európy H.W.Brandes v rokoch 1816-1820 na základe historického materiálu (výsledkov pozorovania Mannheimskej meteorologickej spoločnosti za rok 1783). Skutočná éra synoptických máp však začína až po vynáleze telegrafu. Na podnet anglického meteorológa J. Glaishera vyšla 14. júna 1849 v "Daily News" správa o súčasnom pozorovaní počasia spolu s mapkou, ktorá bola zostavená na základe telegrafu.
Označenie synoptická mapa po prvý raz použil anglický meteorológ Robert Fitzroy, nazval tak mapy zachytávajúce nepriaznivé počasie pri stroskotaní parníku Royal Charter v októbri 1859. Na území Rakúsko-Uhorska bola nakreslená prvá synoptická mapa v roku 1865, ktorá zachytávala počasie 1. júla toho roku.
Atmosférické fronty sa na synoptických mapách začali kresliť až po 1. svetovej vojne. Bolo to zásluhou tzv. nórskej meteorologickej školy pod vedením Vilhelma Bjerknesa.
Synoptická mapa z 31.12.1978 (Denní přehled počasí, ČHMÚ)
štatistické metódy v klimatológii sa používajú pri popise a výklade podnebia. Základný význam v klimatológii má štatistická analýza rozsiahleho materiálu pozorovaní. Aktuálne výsledky meteorologických pozorovaní a meraní sa porovnávajú s historickými pozorovaniami. Na to, aby sme si vytvorili celkový obraz o klíme danej oblasti, nestačia jednorazové pozorovania alebo pozorovania vykonávané v kratších časových intervaloch.
Základnými klimatickými charakteristikami, ktoré sú spracované na základe dlhodobých pozorovaní, sú napr. priemerné mesačné hodnoty meteorologických prvkov, priemerné odchýlky hodnôt v jednotlivých rokoch od dlhodobých priemerov (normálov), extrémne hodnoty jednotlivých charakteristík, početnosti výskytu jednotlivých javov a pod. Na základe štatistických analýz môžeme určiť aj percento pravdepodobnosti výskytu pozorovaných javov či hodnôt. Teplotný charakter mesiaca môžeme napríklad určiť na základe kladnej či zápornej teplotnej odchýlky od normálu. Hranica intervalov odchýlok priemernej teploty vzduchu od normálu alebo dlhodobého priemeru sa dá určiť podľa tabuľky klimatologického zabezpečenia. Hovoríme, že jav je normálny, ak je v intervale zabezpečenia 25-75 %, nadnormálny 10-25 %, silne nadnormálny 2-10 %, mimoriadne nadnormálny (menej ako 2 %) a pod. Tabuľka klimatického zabezpečenia je vyrátaná na základe tzv. kvantilového zhodnotenia štatistického súboru (kvartily, decily, percentily). Jav s výskytom hodnoty v intervale ± 25 % od mediánu (štatistická hodnota, ktorá rozdeľuje súbor na dve polovice), resp. 50 % všetkých hodnôt, sa teda považuje za normálny a pod.
V roku 1987 bol v Českom a Slovenskom hydrometeorologickom ústave prekonzultovaný a schválený materiál, ktorý je v súlade s odporúčaním WMO. V prílohe č.8 uvádzame hranice intervalov odchýlok priemernej teploty vzduchu od normálu alebo dlhodobého priemeru. Napríklad na základe intervalov odchýlok pre mesiac január potom platí táto klasifikácia:
viac ako +5,0 °C január je mimoriadne nadnormálny (mimoriadne teplý)
+3,5 až +5,0 °C január je silne nadnormálny (veľmi teplý)
+2,0 až +3,5 °C január je nadnormálny (teplý)
- 2,0 až +2,0 °C január je normálny
- 2,0 až -4,0 °C január je podnormálny (studený)
- 4,0 až -6,5 °C január je silne podnormálny (veľmi studený)
- 6,5 °C a menej január je mimoriadne podnormálny (mimoriadne studený)