V

 

 

vietor je pohyb vzduchu v atmosfére vzhľadom k zemskému povrchu. Prúdenie vzduchu môže byť lokálne ovplyvnené orografiou (konfiguráciou terénu), prírodnými prekážkami (stromy), urbánnou zástavbou či nerovnomerným ohrievaním zemského povrchu (vodná plocha, les, pole) a pod.

Vietor vzniká na základe vyrovnávania tlakových rozdielov, vzduch preto tečie z oblasti vysokého do oblasti nízkeho tlaku vzduchu. Rýchlosť pretekania je ovplyvnená tlakovým rozdielom medzi uvažovanými miestami. Čím väčší je tlakový spád, tým rýchlejší je tok vzduchu. Sile, ktorá spôsobuje tento stav, horíme tlakový gradient. Na častice vzduchu pôsobí Coriolisova sila, ktorá vzniká ako dôsledok zemskej rotácie, pričom otáča všetky pohybujúce sa častice na severnej pologuli doprava, na južnej pologuli doľava. Tlakovému vetru hovoríme gradientový vietor. Na vietor pôsobí aj trecia sila zemského povrchu. Jej veľkosť je závislá od jeho drsnosti. Okrem gadientového vetra poznáme aj vetry miestneho charakteru. Vznikajú vplyvom nerovnomerného zohrievania zemského povrchu slnečným žiarením najmä v letnom období.

 

vis maior - v doslovnom preklade "vyššia moc". V klimatológii sa používa na označenie mimoriadnych poveternostných javov, ktoré sú zo štatistického hľadiska veľmi málo pravdepodobné (menej ako 0,3 %), vyskytujú sa teda len za niekoľko sto rokov.  Používa sa aj pri klasifikácii živelných udalostí v poisťovníctve, to však už patrí skôr do oblasti  právnych noriem a formulácie poisťovacích zmlúv. Pri posudzovaní maximálnych nárazov vetra sa napríklad za "vis maior" môže považovať maximálny náraz vetra, ktorý dosiahol rýchlosť aspoň 130 km/h, to však platí len pre nižšie polohy, pretože vo vysokých horských polohách (napr. na Chopku) sú takéto nárazy vetra bežným javom.

 

vlhkosť vzduchu - obsah vodnej pary v ovzduší. Vzduch môže byť takmer absolútne suchý, na strane druhej môže obsahovať až 4 objemové  % vody v podobe vodnej pary. Za danej teploty sa obsah vodnej pary vo vzduchu nemôže zväčšovať neobmedzene, ale len po určitú, maximálne možnú hodnotu, pri ktorej prichádza k stavu nasýtenia.

Absolútna vlhkosť vyjadruje skutočné množstvo, teda hmotnosť vodnej pary v jednotke objemu vzduchu. V našich zemepisných šírkach sa absolútna vlhkosť pohybuje okolo 5 g/m3 , v lete však môže dosiahnuť až 15 g/m3 . Čím je vyššia teplota vzduchu, tým viac objemových jednotiek vody (vodnej pary) môže vzduch potenciálne absorbovať, vzduch sa teda správa ako "špongia".  Množstvo vodnej pary v atmosfére v stave nasýtenia vodnou parou sa zvyšuje o 6 % na 1 °C.  Oteplenie 1 °C zvyšuje extrémy úhrnov zrážok o 10 %.    

Relatívna vlhkosť vzduchu vyjadruje pomer medzi skutočným obsahom vodných pár a maximálne možným obsahom pár pri danej teplote, udáva sa v %. Ak je teda relatívna vlhkosť 100 %, je vzduch nasýtený vodnou parou a kondenzuje (rosný bod). Vyskytuje sa bežne pri hmle.

Vodné pary v atmosfére podstatne vplývajú na teplotné atmosféry pri zemskom povrchu. Vodné pary silne pohlcujú dlhovlnné (infračervené) žiarenie, ktoré vyžaruje zemský povrch. No aj vodné pary samy vyžarujú infračervené žiarenie, ktoré z veľkej časti smeruje k zemskému povrchu. Vyžarovanie vodných pár zmenšuje ochladzovanie zemského povrchu a tým aj spodných vrstiev ovzdušia. Na výpar vody z povrchu Zeme sa spotrebuje veľké množstvo tepla a pri kondenzácii nazhromaždených vodných pár sa toto teplo uvoľňuje a odovzdáva okolitému vzduchu.

 

veterná ružica je grafické znázornenie režimu vetra na určitom mieste, podľa jeho smerov, spravidla prostredníctvom radiálneho (smerového) diagramu Pri popisovaní jednotlivých smerov sa používajú tieto medzinárodné značky:

          

                                                                                     Obr. 9 Veterná ružica

                                            

 N - sever,  NNE – severo-severovýchod, NE - severovýchod, ENE – východo-severovýchod,  E – východ,   ESE – východo-juhovýchod, SE – juhovýchod,   SSE – juho-juhovýchod,  S – juh,  SSW – juho-juhozápad,  SW – juhozápad,   WSW – západo-juhozápad,  W – západ,  WNW – západo-severozápad,  NW – severozápad,  NNW – severo-severozápad   

 

 

vodná hodnota snehovej pokrývky predstavuje výšku vodnej vrstvy v mm, ktorá vznikne rozpustením snehovej pokrývky. Meriame ju pomocou veľkej zrážkomernej nádoby, alebo špeciálnymi prístrojmi s presnosťou na desatiny milimetra. Vodnú hodnotu snehovej pokrývky zisťujeme raz za týždeň vždy v pondelok, a to po ukončení ostatných pozorovaní a meraní - v termíne o 7. hodine ráno. Pri nesúvislej snehovej pokrývke vodnú hodnotu obyčajne nemeriame,

 

vodný režim pôdy  chápeme ako súhrn všetkých javov vnikania vody do pôdy, jej pohybu, zadržiavania v pôdnom profile a unikania z pôdy. Schopnosť pôdy zadržať maximálne množstvo vody súvisí s jej retenčnou vodnou kapacitou (obsah vody nachádzajúcej sa v pôde pod vplyvom kapilárnych síl).

 

všeobecná cirkulácia atmosféry - je dôsledkom nerovnomerného zohrievania zemského povrchu slnečným žiarením - v oblasti rovníka dopadá na zemský povrch najviac slnečného žiarenia a v oblasti pólov najmenej. Vzduch v oblasti rovníka sa preto ohrieva podstatne viac než v oblasti pólov, prijíma teplo od podkladu, stúpa hore a vo výške potom prúdi smerom na sever a juh smerom do polárnych oblastí. V oblasti pólov potom klesá k povrchu a tečie späť k rovníku. Zmeny v teplote vzduchu vyvolávajú zmeny tlakového poľa, zmeny tlaku spôsobia zmeny vetra a vietor prináša nad dané miesto inú vzduchovú hmotu, preto sa otepľuje alebo ochladzuje. Teda nastávajú teplotné zmeny, ktoré spätne vyvolávajú zmeny tlakového poľa.

Všeobecnú cirkuláciu atmosféry môžeme rozdeliť na tri menšie bunky:

1. Hadleyho bunka - teplý vzduch stúpa do hornej troposféry a premiestňuje sa do oblasti rozhraní medzi subtrópmi a miernymi šírkami, kde klesá a pri zemi sa vracia späť k rovníku.

2.  Ferrelova bunka - nachádza sa nad miernymi šírkami, vzduch vystupuje do výšky a v hornej troposfére prúdi smerom k rovníku. Na mieste, kde Ferrelova bunka susedí s Hadleyho bunkou klesá vzduch k zemi, kde prúdi smerom od rovníka späť do miernych zemepisných šírok.

3. Polárna bunka - vzduch, ktorý stúpa do hornej troposféry v miernych šírkach prúdi smerom k pólom, kde klesá a pri zemi sa vracia späť do miernych zemepisných šírok.

Tam, kde vzduch stúpa, sa vyskytujú tlakové níže (L) - vo vnútri tlakových níží prichádza ku konvergencii prúdenia v prízemných hladinách, vplyvom konvergencie potom vzduch stúpa do hornej troposféry. Pás tlakových níží v miernych zemepisných šírkach je dôležitou súčasťou globálnej cirkulácie atmosféry a tvorí rozhranie medzi Ferrelovou a polárnou cirkulačnou bunkou (podobne je tomu tak aj v oblasti rovníku). Tam, kde vzduch klesá sa vyskytujú tlakové výše (H) a tento klesavý pohyb je spojený so subtropickými tlakovými výšami. V oblasti rovníka sa nachádza intertropická zóna konvergencie (rovníková brázda nižšieho tlaku vzduchu).

Polohy jednotlivých cirkulačných buniek podliehajú osciláciám. Napríklad v strednej Európe sú v zime tlakové útvary posunuté viac na juh, cez strednú Európu často prechádzajú hlboké tlakové níže, ktoré sa nachádzajú na rozhraní medzi Ferrelovou a polárnou bunkou. Naopak v lete sa pásmo tlakových níží viac posúva na sever a na počasie má väčší vplyv azorská tlaková výš.

Opísané cirkulačné procesy sú ešte ovplyvnené aj Coriolisovou silou a trením o zemský povrch, prúdenie preto nie je preto priamočiare, trajektórie prúdenia sú deformované a majú vlnový meandrovitý tvar (Rossbyho vlny).  

 

 

                             

                                  Obr. 10. Schematický náčrt modelu všeobecnej cirkulácie atmosféry                  

 

 

  

                          www.nun.sk

                          editor: Pavel Matejovič

                        

                                                 Priebežne aktualizovaná meteorologická a klimatologická terminológia

                                                        (stručný výber z najpoužívanejších termínov s abecedným registrom)