www.nun.sk

Klimatická zmena

História výskumu antropogénne podmienenej zmeny klímy a niektorých medzinárodných aktivít

 

Spracoval: Pavel Matejovič

 

 

O staršej histórii výskumu klimatickej zmeny (od 19. storočia do 70. rokov dvadsiateho storočia)

 

1824 -  francúzsky polyhistor Jean-Baptiste Fourier objavil prirodzený skleníkový efekt atmosféry, vďaka ktorému je Zem teplejšia, než by bola bez neho. Je prvý, kto použil analógiu so skleníkom (vzduch absorbuje neviditeľné infračervené žiarenie, ktoré je vyžarované zo zemského povrchu). Ohreje tým vzduch a časť energie vyžiari späť k zemskému povrchu.

 

1863 -  írsky vedec John Tyndall publikoval text opisujúci vodnú paru ako skleníkový plyn. Tyndall dokázal, že zmeny koncentrácie CO2 môžu viesť k zmenám klímy, pretože atmosférický CO2 spolu s vodnou parou pohlcujú dlhovlnné žiarenie v atmosfére.

 

90. roky 19. storočia -  švédsky vedec Svante Arrhenius a Američan P. C. Chamberlain nezávisle uvažujú o problémoch, ktoré môže spôsobovať nárast CO2 v atmosfére. Obaja vedci si uvedomili, že spaľovanie fosílnych palív by mohlo viesť ku globálnemu otepľovaniu, ale žiaden z nich nepredpokladal, že tento proces sa už mohol začať. Arrhenius zistil, že ak sa 2,5 až 3 krát zvýši  množstvo CO2, zvýši sa teplota vzduchu o 5 až 6 °C, naopak zníženie CO2  o 35-45 % zníži teplotu o 4 až 5 °C. Arrhenius a Chamberlain predpokladali, že zmeny množstva atmosférického CO2 mohli byť príčinou štvrtohorných zaľadnení. Vzhľadom na relatívne nízku produkciu CO2  na konci 19. storočia sa Arrhenius domnieval, že efekt globálneho oteplenia sa prejaví až o 3000 rokov a bude mať pozitívny vplyv. Medzitým ďalší švédsky vedec Arvid Högbom sa pokúšal kvantifikovať prírodné zdroje emisií CO2 na porozumenie globálneho uhlíkového cyklu. Högbom odhadovanú produkcia uhlíka z priemyselných zdrojov (predovšetkým v dôsledku spaľovania uhlia) porovnal s prírodnými geochemickými procesmi. V prostredí studenej švédskej klímy však bolo zvýšenie globálnej teploty vedcami prijímané ako priaznivý proces, niektorí dokonca navrhovali zapáliť uhoľné sloje, aby zvýšili produkciu CO2 a zámerne tak zohriali zemskú klímu.    

 

1900 -1950  -  obdobie celkovej stagnácie výskumu zmeny klímy, absentovali aj merania úrovne CO2 v atmosfére. Vo vede, okrem výnimiek, prevažoval skepticizmus.  Podľa vtedajších názorov bola opustená predstava, že zvyšujúca sa koncentrácia CO2 by zmenila klímu, pretože Zem sama je schopná udržiavať prirodzenú rovnováhu najmä vďaka absorpcie skleníkových plynov oceánmi (tzv. samoregulačné mechanizmy pri kolobehu uhlíka), pričom sa absorpčné pásy CO2 a vodnej pary prekrývajú a CO2 bol preto vodnou parou prekrytý, resp. "maskovaný" . Podľa niektorých vedcov bolo oteplenie v 20 až 30-tych rokoch možné vysvetliť postupným zbavovaním sa atmosféry vulkanického prachu, ktorý sa tam dostal po niekoľkých veľkých sopečných erupciách začiatkom dvadsiateho storočia.

 

1938 britský inžinier Guy Stewart Callendar zverejňuje štúdiu pod názvom The artificial production of carbon dioxide and its influence on temperature, v ktorej bol vyslovený predpoklad, že oteplenie klímy v prvej polovici 20. storočia súvisí so zvýšením koncentrácie CO2 v atmosfére, čo je spôsobené priemyselnou činnosťou človeka. Podľa výsledkov Callendera zdvojnásobenie množstva CO2 zvýši teplotu vzduchu o 2 °C, pričom vplyv zmien koncentrácie CO2 na teplotu sa zmenšuje ďalším vzrastom koncentrácie (dospel k názoru, že za posledných 100 rokov sa koncentrácia CO2 zvýšila desaťnásobne). Callenderova štúdia bola v duchu prevládajúceho dobového skeptického názoru na klimatickú zmenu vystavená kritike.

 

1955 - na základe analýzy izotopov uhlíka C14 sa zistilo, že uvoľnený CO2 nie je automaticky absorbovaný oceánmi, resp., že povrchová vrstva oceánov má len obmedzenú schopnosť ho absorbovať. V druhej polovici päťdesiatych rokov rastú obavy, že prípadné zvýšenie koncentrácie CO2 v atmosfére môže mať radikálny vplyv na klímu Zeme (tzv. Keelingova krivka). 

 

1956 - kanadský fyzik Gilbert Plass vypočítal, že zvýšený obsah CO2  môže spôsobiť zmeny v radiačnej bilancii atmosféry. Podľa jeho výpočtov by zdvojnásobenie obsahu CO2 v atmosfére spôsobilo zvýšenie globálnej teploty o 3 až 4 °C. Za predpokladu, že emisia skleníkových plynov bude pokračovať na súčasnej úrovni (1950), vplyvom ľudskej činnosti sa na planéte podľa Plassa oteplí 1,1 °C za storočie.  

 

1957 - americký oceánograf Roger Revell ako prvý explicitne varoval, že ľudstvo vypúšťaním skleníkových plynov nevedomky uskutočňuje na planéte „veľkoškálový geofyzikálny experiment“.

 

1958 - americký vedec Charles David Keeling začal vykonávať kontinuálne merania oxidu uhličitého na observatóriu na Mauna Loa na Havaji. Keeling čoskoro zistil jeho pravidelný medziročný nárast, pričom v priebehu niekoľkých generácií sa podľa neho v dôsledku spaľovania fosílnych palív dostal do ovzdušia oxid uhličitý, ktorý sa predtým ukladal vo fosílnych zdrojoch 500 miliónov rokov.   

 

8.2.1965 - Lyndon Baines Johnson bol prvým americkým  prezidentom, ktorý v osobitnej správe určenej Kongresu USA varoval pred možnými dôsledkami emisií skleníkových plynov, resp. neviditeľnou látkou znečisťujúcou ovzdušie: "Táto generácia zmenila zloženie atmosféry na globálnej úrovni prostredníctvom rádioaktívnych emisií a stáleho zvyšovania oxidu uhličitého zo spaľovania fosílnych palív", povedal necelé tri týždne po nástupe do svojho úradu.   

 

november 1965 - Roger Revell, predseda vedeckého poradného výboru Kongresu USA, vydal vo svojej správe prognózu rastu atmosférického uhlíka v dôsledku spaľovania uhlia a ropy, pričom rast koncentrácie oxidu uhličitého odhadoval na 14 až 30 % do roku 2000 (v skutočnosti je to dnes o 25 % viac ako v roku 1965).

 

1967 japonský meteorológ a klimatológ Syukuro Manabe a americký meteorológ Richard Wetherald na základe numerických výpočtov urobili prvý podrobnejší výpočet skleníkového efektu zahŕňajúce zmeny v tokoch radiačnej a energetickej bilancie zemského povrchu. Vyslovili názor, že v prípade možných spätných väzieb (napr. zmeny oblačnosti) môže mať zdvojnásobenie oxidu uhličitého oproti pôvodnému stavu za následok zvýšenie globálnej teploty o 2 °C.

 

1969 - NATO sa stalo prvým kandidátom, ktoré sa usilovalo riešiť zmenu klímy na medzinárodnej úrovni, bolo plánované založenie centra výskumu, súčasťou ktorého sa mala stať aj problematika zvyšujúceho sa skleníkového efektu atmosféry. 

 

1968-1972 - práce ruského klimatológa Michajla I. Budyka dokazujú vplyv rastu CO2 na  zmeny v celkovej tepelnej bilancii zemského povrchu. Budyko prezentuje dva matematické modely. Prvý predpovedá rast teploty vzduchu v dôsledku rastúceho skleníkového efektu atmosféry. Druhý model predpovedá návrat k dobe ľadovej. Budyko sa prikláňa k prvému modelu. Zároveň prehlasuje, že by antarktický ľadový príkrov mohol skolabovať, čo by mohlo katastrofálne zvýšiť morskú hladinu.. Autor v roku 1998 pri príležitosti udelenia ceny Blue Planet Prize o svojich teoretických prácach povedal: "Výsledky mojich výskumov týkajúcich sa zmien tepelnej bilancie, ktoré boli vypočítané z prichádzajúcej slnečnej energie v rokoch 1960- 1970, boli použité na vysvetlenie klimatických zmien v minulých geologických dobách a v dnešných časoch. Taktiež som zistil, že teplota vzduchu je vysoko citlivá na zmeny tepelnej bilancie. Tieto závery korešpondujú so štúdiami prof. Syukuro Manabe, významného japonského vedca na poli atmosférickej fyziky, ako ak jeho kolegov. Neskôr som zistil, že hlavným dôvodom  zmeny priemernej globálnej teploty bol nárast a pokles koncentrácie CO2 v zemskej atmosfére. Ten istý faktor je zodpovedný za súčasné globálne otepľovanie. Pri zohľadnení spotreby fosílnych palív som v r. 1972  publikoval predpoveď globálnej klimatickej zmeny na koniec 20. storočia a prvú polovicu 21. storočia. Tieto predpovede boli neskôr potvrdené pozorovaním.“

 

1970 - na základe práce J. Murraya Mitchella, ktorý v roku 1963 prezentoval prácu o poklese globálnej teploty po roku 1940 vplyvom aerosólov, bola časťou odbornej verejnosti prijatá teória o globálnom ochladzovaní. Táto teória bola ovplyvnená aj tuhými zimami v šesťdesiatych rokoch a zväčšujúcou sa plochou ľadu a snehu na severnej hemisfére. Napriek tomu sa však väčšina odborných prác venovala predikcii oteplenia (v rokoch 1965-1979 bolo zverejnených 44 štúdií o otepľovaní a 7 štúdií, ktoré predpovedali ochladenie). 

 

1971 - japonský vedec Syukuro Manabe urobil výpočty vplyvu zmeny koncentrácie CO2 na teplotu vzduchu v rôznych zemepisných šírkach. Pri použití trojrozmerného modelu všeobecnej cirkulácie atmosféry zistil, že zvýšenie teploty vo vysokých zemepisných šírkach spôsobenej zvýšením koncentrácie CO2 približne dvakrát prevyšuje zvýšenie priemernej globálnej teploty. Manabe dospel vo svojich výsledkoch k väčšej zmene teploty vzduchu (hlavne vo vyšších zemepisných šírkach) v závislosti od zmien koncentrácie CO2 v atmosfére.

 

1971 - štúdia Mans Impact on Climate (SMIC), ktorá bola záverom konferencie popredných vedcov, upozorňuje na vážne dopady klimatickej zmeny spôsobené ľudskou činnosťou a zároveň iniciuje ďalšie výskumné aktivity.

 

1972 - o antropogénne podmienenom otepľovaní vplyvom CO2 sa zmieňujú aj prvé dve správy Rímskeho klubu (1972, 1974)

 

1975 - Syukuro Manabe a Richard Wetherald vyvinuli trojrozmerný model globálnej klímy, ktorý dosť presne predstavoval súčasnú podobu zemskej atmosféry. Ich model potvrdil teóriu, že zdvojnásobenie obsahu oxidu uhličitého zvýši teplotu o 2 °C.

 

1977 -  vedci sa začínajú čoraz viac prikláňať k spoločnému názoru, že väčšiu hrozbu pre ľudstvo v budúcom tisícročí predstavuje globálne otepľovanie, nie ochladzovanie.

 

 

Výber z medzinárodných aktivít od roku 1979 po rok 2015 (tvorba vedeckého konsenzu a medzinárodného riešenia klimatickej zmeny)

1979 - na podnet OSN bol založený Svetový klimatický program (WCP). Podnetom  boli prehlbujúce sa problémy vzájomných väzieb klímy a ekonomického rozvoja v globálnom meradle. Ako závažná bola považovaná problematika energetickej krízy, vodných zdrojov a produkcie potravín. Prvá Svetová klimatologická konferencia považuje klimatickú zmenu za dôležitú otázku pre súčasný svet a vyzýva vlády, aby predchádzali zmenám klímy potenciálne vyvolané  človekom. V dňoch 12.-23.2. bola do Ženevy zvolaná Celosvetová konferencia o klíme (World Climate Conference), ktorú zorganizovala Svetová meteorologická organizácia. Svetový klimatický program (WCP) ustanovený na VIII. zasadnutí  Kongresu Svetovej meteorologickej organizácie  (WMO) v r. 1979 "jako jedna z hlavních  mezinárodních aktivit této organizace. Podnětem pro toto rozhodnutí Kongresu byly zejména prohlubující se problémy vzájemných vazeb klimatu, jakožto přírodního zdroje, a  ekonomického rozvoje v globálním měřítku. Za zvlášť závažnou byla považována problematika energetické krize, vodních zdrojů a produkce potravin. Neméně významným důvodem pro založení WCP  byly rovněž dnes nepředvídatelné důsledky probíhajících  změn zemské atmosféry. Jako hlavní úkoly WCP byly  při jeho ustaveni určeny monitorování a výzkum všech  dějů ovlivňujících v celosvětovém měřítku klimatický  systém Země. K dosaženi  tohoto úkolu mají rozhodující měrou přispívat národní klimatické programy jednotlivých členských zemí WMO" (zdroj: NKP).

1980 - nový prezident USA R. Reagan presadzuje konzervatívnu líniu namierenú proti teórii o o globálnom otepľovaní, ktorú neskôr presadzujú tzv. klimatickí skeptici. 

1984 - XXV. medzinárodný geografický kongres v Paríži, kde bola ustanovená študijná skupina "Súčasné klimatické zmeny" vedená prof. Stanleym Gregorym z Univerzity v Sheffielde.

1985 - medzinárodné konferencia vo Villachu zhrnula výsledky predikcie klimatických zmien a prišla k názoru, že nastane celosvetové oteplenie najmä v dôsledku "skleníkových plynov".

25.7.-27.8.1987 - v Brne sa konala medzinárodná konferencia na tému "Klimatické změny a jejich důležitost pro národní hospodářství".

1987 - pri západonemeckom Spolkovom sneme bola ustanovená špeciálna komisia Enquette Kommission zaoberajúca sa výskumom ochrany zemskej atmosféry.

1988 - Britská premiérka Margaret Tatcherová sa aktívne angažovala za založenie Medzinárodného panelu pre zmenu klímy a osobne otvorila Hadleyho výskumné centrum pre klimatické predpovede a výskum zmeny klímy vo Veľkej Británii. Priamo vyhlásila: "Hrozba globálneho otepľovania je momentálne neviditeľná, ale je pre nás dosť skutočná na to, aby sme uskutočnili zmenu a priniesli obete a nemuseli sme žiť tak na úkor budúcich generácií."

6. december 1988 - Valné zhromaždenie OSN prijalo rezolúciu 43-53 "Ochrana klímy Zeme pre súčasnú i budúcu generáciu ľudstva", ktorá podporila výskum vo Svetovom klimatickom programe a bol ta založený Medzivládny panel pre klimatickú zmenu (IPCC). Táto rezolúcia reaguje na výsledky výskumu atmosférických zmien spôsobených rastom koncentrácie znečisťujúcich látok v ovzduší, najmä plynov vyvolávajúcich globálny rast teploty troposféry a narušujúcich ozónovú vrstvu, ktoré môžu mať za následok klimatické zmeny, zvýšenie hladiny oceánov a môžu negatívne ovplyvniť zdravie človeka, ako aj rastlinnú a živočíšnu ríšu. Rezolúcia upozorňuje vlády, ako aj vedecké inštitúcie, aby venovali pozornosť príčinám klimatickej zmeny. Prvú správu vydal panel dva roky po svojom založení (1990), posledná 5. správa vyšla v roku 2014.

10.3.-12.3.1989 - v západonemeckom Loccume sa konala medzinárodná konferencia na tému Problémy klimatických zmien a voľba praktických reakcií na ne, ktorá bola organizovaná miestnou Evanjelickou akadémiou a stockholmským Beijovým inštitútom pri Švédskej kráľovskej akadémii. 

september 1990 - riaditelia ČHMÚ a SHMÚ predložili ministrovi životného prostredia ČSFR J. Vavrouškovi návrh statusu Národného klimatického programu spolu so žiadosťou o menovanie predsedu tohto programu. Stal sa ním B. Moldan, vtedajší minister životného prostredia ČR. 

29.10.- 7.11.1990 - 2. svetová klimatická konferencia, zúčastnili sa na nej zástupcovia vlád 137 krajín. K dispozícii bola 1. hodnotiaca správa  IPCC a prehľad výskumu WCP. 

1.1.1991 - podpisom vtedajšieho ministra životného prostredia ČSFR Josefa Vavrouška bol založený Národný klimatický program ČSFR ako súčasť WCP.

1992 - vznik Rámcovej zmluvy OSN o klimatickej zmene (UNFCCC) na summite Zeme v Rio de Janeiro. Po prvý raz bola na nej oficiálne uznaná existencia klimatickej zmeny. Jednotlivé krajiny (viac než 170 signatárov) sa dohodli na stabilizácii skleníkových plynov v roku 2000 na úrovni z roku 1990.

 

1997 - v Kjótó sa stretli členské krajiny, aby posúdili pokrok pri napĺňaní záväzkov dohovoru na summite v Rio de Janeiro. Dospeli k záveru, že prijaté záväzky o stabilizácii emisií skleníkových plynov na úrovni roku 1990 sú nedostatočné, a že sa teda nepodarí dosiahnuť dlhodobý cieľ. Tridsaťštyri priemyselne najrozvinutejších krajín sa teda dohodlo, že v období rokov 2008-2012 zredukujú z 28 skleníkových plynov najmenej 5 % pod hodnoty z roku 1990. Kjótsky protokol zároveň stanovil limity pre skleníkové plyny. Vstúpil do platnosti až v roku 2005 po podpise Ruska, no USA ho neratifikovali. Rozvojové krajiny sa k znižovaniu emisií nezaviazali.

 

2009 - v Kodani sa konala Konferencia zmluvných strán (COP21). Bol na nej prijatý záväzok na udržaní globálneho otepľovania na úrovni do 2 °C do konca tohto storočia.

 

december 2012 - bol schválený dodatok ku Kjótskemu protokolu s cieľom znížiť do roku 2020 celkové emisie skleníkových plynov o 18 percent oproti roku 1990.

 

jún 2015 - pápež František zverejnil encykliku Laudato si’, v ktorej venoval osobitnú pozornosť aj antropogénne podmienenej klimatickej zmene. V encyklike uviedol: "Klimatické zmeny sú globálnym problémom s vážnymi sociálnymi, ekonomickými, distribučnými a politickými dosahmi na životné prostredie a predstavujú pre ľudstvo jednu z aktuálnych výziev." Český preklad encykliky je zverejnený na webe Vatikánskeho rozhlasu

 

30.11.-12.12. 2015 - v Paríži sa konala 21. konferencia zmluvných strán Rámcovej dohody OSN o zmene klímy (UNFCCC) pod skratkou COP21 (21 st Conference of the Parties). Prvá konferencia COP1 sa konala v roku 1995 v Berlíne. Celkovo 195 krajín sveta sa dohodlo, že globálne otepľovanie udržia do konca tohto storočia pod hranicou 2 °C, pričom sa budú smerovať k ešte nižšej hranici 1,5 °C v porovnaní s predindustriálnou úrovňou. Aby dohoda vstúpila do platnosti, musí ju ratifikovať najmenej 55 krajín, pričom musia zahŕňať 55 % svetových emisií skleníkových plynov. 

 

 

 

Výber z aktuálnych informácií o zmene klímy

 

V dňoch 29.1.-1.2.2007 sa v Paríži konalo 10. plenárne zasadnutie pracovnej skupiny Medzivládneho panelu ku klimatickej zmene (IPCC), ktorá sa zaoberá vedeckými aspektmi klimatickej zmeny. Zasadnutie prerokovalo a schválilo správu pod názvom Climate Change 2007.  V správe (český preklad) sa píše:

 

 CO2 a iné plyny

 - nárast emisií skleníkových plynov po roku 1750 (počiatok industrializácie) je primárne spôsobené spaľovaním fosílnych palív, poľnohospodárskou činnosťou a zmenami vo využívaní  krajiny

 - atmosférická koncentrácia CO2  ako najvýznamnejšieho antropogénneho skleníkového plynu vzrástla pred rokom 1750 (okolo 280 ppm) na 379 ppm v roku 2005

 - celkový radiačný vplyv skleníkových plynov je dnes odhadovaný na +1,6 W/m, čo je približne päťnásobný vplyv v porovnaní s účinkom zmien slnečnej činnosti.

 - od osemdesiatych rokov 20. storočia sa v zemskej atmosfére zvýšil obsah vodnej pary.

 

Oceány

 - oceány absorbujú viac než 80 % antropogénneho tepla prijatého do klimatického systému a preto sa priemerná teplota povrchových vrstiev rýchle zvyšuje

 - ohrev vody a jej následná tepelná rozťažnosť v období rokov 1961-2003 spôsobili, že hladina oceánu sa každým rokov zvýšila o 0,42 mm, ale v poslednom desaťročí sa tento náraz zvýšil až na 1,6 mm za rok, v rokoch 1993-2003 prišlo k zvýšeniu na približne 3,1 mm za rok. Topenie grónskych a antarktických ľadovcov v posledných desiatich rokoch prispelo k raste hladiny oceánov o ďalších 0,41 mm za rok

 - v 20. storočí bola zaznamenaný priemerný nárast hladiny asi o 17 (12-22) cm v porovnaní s údajmi z 19. storočia, do konca 21. storočia je predpokladaný rast hladiny oceánov od 19 do 58 cm.

 

Pevniny a ľadovce

 - pevninské ľadovce a snehová pokrývka vykazujú úbytok, satelitné pozorovania dokazujú, že od roku 1978 sa rozsah zaľadnených plôch znižuje každých desať rokov o 2,7 %

 - od 80. rokov dvadsiateho storočia sa teplota večne zamrznutej pôdy v Arktíde zvýšila o 3 °C

 - významne vzrástli zrážkové úhrny vo východných častiach Severnej a Južnej Ameriky, v severnej Európe a severnej a centrálnej Ázii, naopak sa znížili v oblasti Sahelu, Stredomoria a v južných Afriky a Ázie 

 - v posledných tridsiatich rokoch sa v tropických a subtropických oblastiach vyskytujú veľmi intenzívne a dlhotrvajúce suchá

 - celkové otepľovanie na strane druhej spôsobuje intenzívnejší výpar, čo vedie k zvyšovaniu početnosti veľmi silných a intenzívnych zrážok

 - klesajú počty chladných dní a nocí, naopak rastie počet teplých dní a nocí a zvyšuje sa početnosť výskytu vĺn horúčav

 - s výnimkou Antarktídy sa zmeny prejavujú na všetkých kontinentoch

 

Záver a scenáre

 - otepľovanie planéty je už podľa správy dnes evidentné a nespochybniteľné, aktualizovaný storočný lineárny trend (1906-2005) vykazuje nárast teploty o 0,74 °C (v posledných päťdesiatich rokoch  vykazuje priemerný trend otepľovania o 0,13 °C za 10 rokov)- pokračujúci nárast teploty vzduchu bude mať za následok zníženie schopnosti zemského povrchu pohlcovať CO2

 - je veľmi pravdepodobné, že stále častejšie sa budú vyskytovať obdobia s extrémne vysokými teplotami a prívalovými zrážkami

 - nárast teploty o 1,5 až 2,5 °C  spôsobí, že bude ovplyvnených 20 až 30 % rastlinných a živočíšnych druhov a stovky miliónov obyvateľov planéty budú trpieť nedostatkom vody

 - podľa najpesimistickejšieho scenára sa teplota vzduchu do konca tohto storočia na Zemi zvýši asi o 7 °C a hladina oceánov sa zvýši približne o 60 cm

 

Zdroj: J. Pretel: Mezivládní panel ke klimatické změně (IPCC) - nává hodnotící zpráva z roku 2007. Meteorologické zprávy 2/2007.

 

2013: Príspevok Pracovnej skupiny I k Piatej hodnotiacej správe Medzivládneho panelu pre zmenu klímy (IPCC) (český preklad)

 

 

 

Príloha

 

 

Stručná antológia textov o klimatickej zmene v českom a slovenskom jazyku (pôvodné texty a niektoré preklady)

 

Úvod k antológii

 

Prvý text pod názvom Klimatické zmeny v histórii Zeme (1957) je od slovenského klimatológa Mikuláša Končeka, ktorý sa prirodzenými klimatickými zmenami zaoberal v 50-tych rokoch dvadsiateho storočia. Jeho prednáška je zaujímavá predovšetkým z historického hľadiska - je príkladom toho, ako sa názory na príčiny zmien klímy vyvíjali. Aj keď mnohé Končekom vyslovené názory boli poznačené dobovým vedeckým pozitivizmom, sú dôležitým príspevkom k tejto problematike. Problematike vplyvu CO2 na zmenu klímy sa však venuje iba okrajovo. Končekov prínos nachádzame predovšetkým v dôraze, ktorý kládol na funkciu cirkulačných procesov zohrávajúcich dôležitú úlohu pri zmenách klímy. Pomerne veľkú pozornosť venoval aj globálnemu otepľovaniu, najmä v Arktíde, ktoré tu bolo pozorované na konci 19. storočia a zvýraznilo sa v prvých dvoch desaťročiach dvadsiateho:

 

"Veľmi zaujímavý jav nastal v 70. rokoch minulého storočia: od tých čias začala teplota nad veľkou časťou zemského povrchu stúpať; toto otepľovanie zosilnelo na začiatku nášho storočia a osobitne sa vystupňovalo okolo roku 1920. Potom otepľovanie trocha zoslablo a po kratšej prestávke na začiatku 40. rokov pokračovalo takmer doteraz. Preto označujeme túto zmenu klímy ako súčasné oteplenie, ktoré sa prejavuje hlavne zvýšením teploty vzduchu (...) Vcelku – pravdaže s výnimkou jednotlivých rokov – sa teplota ustavične zvyšovala, a to v zime viac ako v lete, pokiaľ letné teploty vôbec stúpali. V 20. a 30. rokoch nášho storočia toto otepľovania sa stalo intenzívnejším, najmä v Arktíde.“

 

 

Problémami zmeny klímy sa Konček zaoberal aj v šesťdesiatych rokoch. V roku 1964 publikoval v 7. čísle časopisu Svet vedy text pod názvom Menia sa klimatické pomery u nás? Končekove úvahy sa vzťahujú najmä k dvom tuhým zimám 1962/63 a 1963/64, ktoré nasledovali bezprostredne za sebou. 

 

                                                                                       ***

 

Problematikou príčin všeobecného rastu teploty vzduchu sa v roku 1964 zaoberá ruský meteorológ a klimatológ S.P. Chromov: Meteorológia a klimatológia (kniha u nás vyšla v Tomlainovom preklade v roku 1968). V rámci uvažovania o zmene klímy sa dotýka aj problematiky ovplyvňovania klímy človekom (tzv. meliorizácia klímy) a zároveň poukazuje na environmentálne riziká, ktoré by pri takýchto neprirodzených zásahov do klimatického systému mohli nastať:

 

"V súčasnosti prežívame v poradí ďalší výkyv klímy, ktorý smeruje na stranu vyšších teplôt. Tento výkyv, tzv. súčasné oteplenie, je veľmi intenzívny a pozorujeme ho na veľkej časti zemegule. Súčasné oteplenie začalo v 50. alebo 80. rokoch 19. storočia a zosilnelo počiatkom 20. storočia, zvlášť v 20. rokoch. Okolo roku 1940 otepľovanie sa zoslabilo, vzrast teploty vzduchu prestal, ale prechod k ochladzovamiu sa doteraz nevyskytol (...) V západnej Európe vzrástla 10-ročná priemerná teplota zimného obdobia k roku 1920 o 2,5 ° a priemerná ročná teplota o 0,5 ° pri porovnaní s koncom 19. storočia. Aj tu sa začalo obdobie veľmi miernych zím. V Arktíde pozorujeme ešte intenzívnejšie otepľovanie ako v miernych šírkach. Na Novej zemi priemerná ročná teplota vzduchu za obdobie rokov 1920 až 1935 je takmer o 2 ° vyššia ako za obdobie 1876 až 1919. Na pobreží Grónska priemerná mesačné teploty vzduchu za obdobie rokov 1930 až 1938 boli vyššie o 4 až 6 °, ako dovtedy určený normál; na Špicbergoch boli tieto rozdiely 1,5 až 3 °. Zvlášť sa zvýšili teploty v zimných mesiacoch."

 

                                                                                       ***

 

Štvrtý text je od ruského klimatológa M.I. Budyka, ktorý v 50-tych a 60-tych rokoch dvadsiateho storočia opísal mechanizmus procesov spôsobujúcich klimatické zmeny. Dôležitým medzníkom v tejto oblasti bola jeho práca Izmenenja klimata z roku 1974. Uverejňujeme z nej časť kapitoly Faktory zmeny klímy (v preklade pokračujeme). Budyko zároveň podáva historický prehľad  teórií o zmenách klímy.

 

Na Budyka nadväzuje populárno-vedecký článok Petra Forgáča pod názvom Zasahuje človek do počasia a klímy Zeme?, ktorý vyšiel v roku 1977 v Domovej pokladnici. Forgáčov text výstižne ilustruje skutočnosť, že už v polovici 70-tych rokov 20. storočia bol dobre popísaný mechanizmus rastúceho skleníkového efektu atmosféry. Je súčasťou vedeckej diskusie zo sedemdesiatych rokov na tému, či rastúci skleníkový efekt atmosféry spôsobuje globálne otepľovanie alebo ochladzovanie. V súvislosti s antropogénne podmienenou zmenou klímy, ktorú považuje za jeden z možných scenárov vývoja klímy píše:

 

"Viaceré merania ukázali, že za posledných desať rokov každoročne pribudli dve percentá kysličníka uhličitého. V súčasnosti len v dôsledku spaľovania úžitkových palív sa ho do atmosféry dostáva asi desať miliárd ton. Podľa predbežných výpočtov do roku 2000 množstvo kysličníka uhličitého v ovzduší vzrastie približne o 20 percent, čo by mohlo mať určitý vplyv na teplotu našej planéty. V súčasnosti je priemerná ročná teplota na Zemi 14 °C. Pri zvýšení koncentrácie kysličníka uhličitého v atmosfére na dvojnásobok zvýšila by sa priemerná teplota Zeme o 2 °C. Ak by sa tento proces pokračoval a teplota by stúpla o ďalších 4 až 5 °C, postupne by sa roztopili ľadovce na celej našej planéte. V dôsledku toho by sa zvýšila hladina morí a oceánov do takej miery, že voda by zaplavila nielen veľké námorné prístavy, ale aj mnohé nižšie položené oblasti a mestá vzdialené od mora.

Topenie ľadovcov na póloch menilo by aj veľkopriestorovú cirkuláciu atmosféry. Napríklad v Európe by sa prerušilo prenášanie studeného arktického a polárneho vzduchu z vysokých zemepisných šírok do strednej Európy, takže by sa zmenil rytmus počasia v priebehu roka aj u nás. Zmenilo by sa aj rozdelenie zrážok na celými kontinentmi. Rozšírili by sa predovšetkým suché oblasti, lebo studený vzduch dáva podnet na vytváranie tlakových porúch so zrážkami v miernych i v nižších zemepisných šírkach." 

 

                                                                                       ***

 

Texty Celosvětové problémy s podnebím (1980) a Kolísaní podnebí, predikce změn? (1987) boli publikované v osemdesiatych rokoch v odbornom meteorologickom časopise Meteorologické zprávy. Ich autorom je český klimatológ Otto Šebek.  Táto téma v druhej polovici osemdesiatych rokov  zďaleka neprežívala takú konjunktúru ako dnes. O to je zaujímavejšie si tieto texty  prečítať. Môžeme teda porovnávať, čo sa dalo vytušiť už viac než pred dvadsiatimi  rokmi a ako sa predpovede naplnili. Šebek sa pritom odvoláva  práve na výskumy M.I. Budyka.

 

V roku 1990 píše český klimatológ Otto Šebek v 1. čísle Meteorologických zpráv  v texte Předpokládané změny klimatu v roku 2030 a jejich dopady v ČSR: "Podle dosavadních mezinárodních modelů z SMO lze k roku 2030 předpokládat zdvojnásobení CO2 a dalších "skleníkových" plynů v atmosféře, což bude mít za následek zvýšení teploty na severní polokouli, blízko povrchu země o 1,5 až 4,5 °C. Rozptyl v hodnotách je dán různosti aplikovaných modelů. Při tom je předpoklad, že vyšší oteplení bude v Arktidě a nižší v rovníkových zeměpisných šířkách. (...) V roce 1988 byla koncentrace CO2  nepřetržitě analyzována na více než 20 místech v systému SMO - BAPMoN (Background Air Pollution Monitoring Network) a na dalších 25 lokalitách. Verifikované údaje z těchto stanic ukázaly, že průmerná koncentrace CO2 na Zemi byla v roce 1987 kolem 349 ppmv (part per milion by volume). V roce 1957 to byla hodnota 315 ppmv. V roce 1989 se předpokládá, že dosáhne 353 ppmv."

Problematike klimatickej zmeny sa na Slovensku od 90. rokov venuje sústavne Milan Lapin.

 

 

 

Antológia

 

Súčasťou výberu sú aj texty, ktoré boli v osemdesiatych rokoch publikované v dennej tlači.

 

Mikuláš Konček: Klimatické zmeny v histórii zeme (1957)

 

Mikuláš Konček: Menia sa klimatické pomery u nás? (1964)

 

S. P. Chromov: Meteorológia a klimatológia (1964)

 

M.I. Budyko: Faktory zmeny klímy (1974)

 

Peter Forgáč: Zasahuje človek do počasia a klímy Zeme? Domová pokladnica, 1977

Čo sa stalo s podnebím? Práca 13.1.1983

Otto Šebek: Celosvětové problémy s podnebím  Meteorologické zprávy, 1/1980

Otto Šebek: Kolísaní podnebí. Predikce změn? Meteorologické zprávy, 1987

 

Štatistika produkcie CO2 vo svete v roku 2014

Podľa zdrojov:

výroba elektrickej energie:   37 %

doprava:                            31 %

priemysel:                          15 %

bývanie a služby:                10 %

ostatné:                               6 %

 

Podľa štátov v miliárdách ton, percentuálny podiel:

 

 1.   Čína:                   9.680 t              27.0 %

 2.   USA:                   5.561 t              15.5 %

 3.   EÚ:                     3.420 t                9.5 %

 4.   India:                  2.597 t                7.2 %         

 5.   Rusko:                1.595 t                 4.4 %

 6.   Japonsko:           1.232 t                 3.4 %

 7.   Indonézia:           0.641 t                1.8 %

 8.   Irán:                   0.616 t                1.7 %

 9.   Saudská Arábia:   0.602 t                1.7 %

10.  Južná Kórea:        0.599 t                1.6 %

 

 

Celkovo: 35.890 t

 

Na jedného obyvateľa z 10 najvýznamnejších producentov (v tonách ročne a celkové poradie):

 

Saudská Arábia:          20 t          (7.)

USA:                          17 t         (10.)

Južná Kórea:               12 t         (20.)

Rusko:                        11 t         (23.)   

Japonsko:                   10 t         (29.)

Irán:                            8 t         (35.)

Čína:                            7 t         (40.)

EÚ:                              7 t         (41.)

Indonézia:                    2 t         (68.)

India:                           2 t         (68.)

 

Grafická príloha: Priemerná teplota zím vo Viedni za obdobie rokov 1775-2015

 

Odporúčané stránky a použitá literatúra:

http://www.aip.org/history/climate/co2.htm

http://en.wikipedia.org/wiki/History_of_climate_change_science

http://journals.ametsoc.org/doi/pdf/10.1175/2008BAMS2370.1 

http://cdiac.ornl.gov/GCP/

http://data.worldbank.org/indicator/EN.ATM.CO2E.PC?

http://www.globalcarbonatlas.org/?q=en/emissions

http://en.wikipedia.org/wiki/Global_warming

http://ec.europa.eu/environment/climat/home_en.htm

http://www.wmo.int/pages/index_en.html

http://www.cdc.noaa.gov/

http://www.ipcc.ch/